Potápanie na vraky v okolí Helu so Sidemount konfiguráciou (september 2016)

Keďže som si pred rokom spravil kurz na sidemount a tento rok v apríli tec sidemount, rozhodol som sa to využiť nielen u nás,ale aj v zahraničí. Už sme boli v Chorvátsku na lodi, kde som si už trocha zvykol na konfiguráciu s troma,ale aj štyrmi fľašami.
Vedel som však, že Balt je niečo iné a potápanie z lode Litoral funguje úplne odlišne ako niekde inde.

Mal som trocha rešpekt pred týmto spôsobom, hlavne, že som bol prvýkrát na tejto lodi s týmto spôsobom.
Nie je problém nahodiť dvojča na chrbát a skočiť.
Tu to to bolo však trocha iné. Veľa som pred príchodom rozmýšľal, kde si dať fľaše, ako si ich uchytiť a ako skočiť, či už trocha pripnutými fľašami,alebo komplet pripnutými.

Nakoniec mi to ukázala prax. Prvý ponor na vrak Grózny bol len klasicky s dvoma fľašami, kde nebol problém.
Rozhodol som sa zobrať aj kameru a konečne natočiť niečo a to mi tiež trocha komplikovalo situáciu.
Rozdiel je skočiť s dvoma fľašami, ktoré máme pripnuté aj dole alebo len na hornej karabinke. (pohyblivosť je iná na ľodi)
Druhý ponor bola ponorka Malutka kde som si zobral aj EAN50. Po prvom ponore ma bolela hlava. Na druhom ponore hlavne na dekompresnej zastávke som mal neskutočnú migrénu, ktorú ja moc nemávam.
Do vody na druhý ponor som skočil so stage s EAN50, ktorú som mal pripnutú iba na hornej karabinke, aby ma neobmedzovala pri pohybe na lodi. Pod vodou po ceste dole na lane som si ju pripol aj dozadu. Dole som videl asi štyroch potápačov okolo lana, kde bola veľmi zlá viditeľnosť a myslel som si, že pri hodení záťaže s bójkou netrafili vrak, tak som radšej natiahol naviják smerom k vraku. Hneď ako sa voda trocha vyčistila som videl, že záťaž je presne na vraku.

Cesta späť do prístavu bola nepríjemná kvôli bolestiam hlavy.
Druhý deň sme mali lepšie počasie, tak sme šli klasicky ďalej od Helu na vraky Poglebiarka a Tankowiec.
Na týchto vrakoch som už bol párkrát. Na Poglebiarku som si zobral aj EAN50 a kyslík.
Pamätám si to, lebo som už stál ovešaný pri výťahu pripravený na skok, potom sa kvôli niečomu čakalo a nešla loď hneď k bójke. Myslel som si, že sa mi zlomia kríže. Štyri fľaše na sebe všetky vpredu a ešte chrbtová záťaž. Potom som počul konečne signál z lode a mohli sme skočiť. Ako vždy po ceste dole po lane som si stage pripol aj vzadu.

Na týchto vrakoch ma prekvapila teplá voda. Najchladnejšia bola 16 C. Minulý rok o takomto čase bolo na Poglebiarke 6 C.
Samozrejme to malo vplyv aj na viditeľnosť. Teraz tak maximálne 2-3 m. Ako aj Silva spomínal a mal pravdu, ani na Tankowieci neboli tresky, lebo bola teplá voda. Po týchto ponoroch som mal trocha bolesti v ramene s veľkou pravdepodobnosťou kvôli záťaži pri výstupe na loď. Krvný obeh je veľmi obmedzený.
Bolesti trvali aj večer tak som mal v aute ďalšiu stage s EAN50 tak som z nej dýchal asi 15 min a potom bolesti pomaly ustúpili.

Tretí deň pršalo, ostatní čo mali trimixové certifikáty šli na Frankena. My sme mali ísť okolo 13:00 hodine na blízke vraky keď sa vrátia. Samozrejme sa vrátili o 15:15, lebo niektorí egoisti boli na Frankene dole cca 3 hodiny. Takže tento deň sme spravili iba jeden ponor na Tralowiec Munin, kde už bola trocha lepšia viditeľnosť.

Štvrtý deň to boli opäť blízke vraky Abille a plytká Bryza. Na Abille som si bral opäť dve stage,ale už som sa poučil a všetky fľaše som mal už na sebe, ale položené na lavičke kým kapitán nedal signál na skok. Bolo to oveľa lepšie na kríže.
Na lane smerom dole som si opäť pripol dolné karabinky na stage. Abille bol tiež nejak špinavý na to, že bola 6 C voda.
Bryza nesklamala, viditeľnosť relatívne dobrá (aj 4-5 metrov). Ako vždy som ju popreliezal. Keďže je to plytký vrak nepotreboval som nitrox, ale ako skoro vždy som si bral EAN50 kde som mal 60 barov, dýchal som najskôr z nej a potom keď som ju vydýchal, som si prehodil vzduch. Týmpádom som minul aj EAN50 a zhľadiska vysýtenia to bolo fajn.

Posledný deň bol po dohode opäť vrak Abille. Tentokrát super, lebo tam bolo na lodi už málo potápačov a aj viditeľnosť bola oveľa lepšia. Na včerajšom ponore Silva tiež spomínal strojovňu, kde sú parné piesty (obrovské), lenže je tam veľmi úzky vchod a málo miesta. Keby tam bol človek bez stage, so sidemountom sa tam dá krásne zmestiť. Aj prvý ponor som to skúšal, nešlo to, hovorím nebudem riskovať. No tentokrát mi to nedalo a musel som to skúsiť. Horko-ťažko som sa tam nasáčkoval otočený na boku. Dalo sa ísť ešte po bokoch piestov nižšie,ale tam boli zábradlia a rúry, vedel som, že sa tam nedostanem a ak áno von to bude problém. Aj takto som natočil túto miestnosť a už ako som sa otočil, bola taká viditeľnosť, že som mal problém nájsť otvor von. Zachoval som chladnú hlavu, vedel som, že tá miestnosť na rozmer nie je veľká a niekde ten otvor musí byť.

Nie je zlá vec na takéto prípady si dať stroboskop k otvoru.
Po dlhšej dekompresnej zastávke  a po luxusnom vynesení sa výťahom na loď, ma začalo opäť bolieť rameno.
Už asi nemusím písať, že to bolo pravdepodobne od záťaže. Preto som si po niektorých ponoroch už na výťahu odopol stage a vyniesol v rukách. Tiež je to riešenie. Potom ako som sa vyzliekol, dal si asi liter vody a dýchal ešte 10 minút 100 % kyslík, bolesť ustúpila.
Nakoniec sme sa najedli, pobalili veci a vybrali na cestu domov, ktorá trvala cca 15 hodín.
Naozaj som rád, že som mal dobrého inštruktora na sidemount, že som vedel čo mám presne robiť a aj to, že som získal nové skúsenosti, ktoré žiadna teória nenahradí.

Potápanie na Balte (september 2015)

Tento rok som mal v pláne opäť navštíviť Bornholm, ale nakoniec sa to zrušilo kvôli malému počtu potápačov.
Potom prišiel návrh na potápanie z Helu. Keďže som tu bol pred 4 rokmi, povedal som si, že prečo nie.
V septembri som tu ešte nebol, bol som zvedavý na teplotu vody a viditeľnosť.
Takže sme sa rozhodli ísť. Cesta bola vcelku v pohode, pred 4 rokmi sa mi to zdalo ako poriadny zabiják, ale tento rok to ubehlo relatívne rýchlo.

Hneď na druhý deň sme sa šli potápať. Navštívili sme dva vraky Delfín a Grózny.
Sú to relatívne plytké vraky do 18-19 m. Tu bola viditeľnosť dosť slabá asi 1-3 m. Na vraku bolo neskutočne veľa býčkov.
Počasie bolo dosť dobré, ani zima ani teplo. Kam sa dalo, som na týchto vrakoch vliezol.

Druhý potápačský deň sme šli von na otvorené more (na vonkajšiu stranu polostrova) na vraky Poglebiarka a Tankowiec.
Zistil som z denníka, že som na oboch bol pred 4 rokmi, ale pamätal som si ich trocha ináč. Tu bola 6 C voda, na prvom som musel natiehnuť naviják, lebo záťaž bola hodená mimo vraku. Viditeľnosť prekvapivo vynikajúca asi 10 m.

Poglebiarka až tak nebola zaujímavá, ale druhý vrak tankeru bol o to lepší. (pamätám si, že tu mi pred 4 rokmi zatiekla rukavica v 2 C vode) No teraz bolo všetko ok, viditeľnosť tiež lepšia ako vtedy. Tu bolo naozaj veľa tresiek a neboli to krpce. Niektoré mali aj meter.

Tretí potápačský deň sme šli na Tralowiec a Bryzu.
Tralowiec leží do hĺbky 38-40 m. Viditeľnosť opäť prekvapila, okolo 7-8 m. Tu je k videniu hlavne kapitánová miestnosť, kde sú dve kormidlá, jedno väčšie a druhé menšie. Na prednej časti ľode je delo.
Druhý vrak Bryza je ideálny na cvičenie vrakového potápania, lebo je umelo potopený a nie je ani moc hlboko (max 21 m)
Tento vrak som navštívil niekoľko krát. Sú tu priestory vyčistené od nebezpečných predmetov, sú tu miestnosti s rôznymi otvormi. Tu je môžné stretnúť aj Ostrieža (sladkovodného) a teraz som tu videl aj malú ropušnicu a zaujímavú podlhovastú rybu.

Na ďaľší deň sme šli na ponorku Malutka (ten kto tam bol by tam už nechcel ísť). Je to jednoducho ponorka.
Nič k videniu, podlhovastá cigara a jeden trčiaci železný výbežok v strede).
Tu som musel opäť natiahnuť naviják asi 3-4 min sme hľadali vrak. Viditeľnosť 1-3 m. Na dne sme však stretli 2 platesy.

Tu dvaja potápači urobili chybu. Asi z 12 ľudí (po dvojiciach) si malo teda aspoň 5-6 dvojíc natiahnuť takisto naviják.
Urobili sme to dvaja (dve dvojice). Samozrejme tí, čo šli poslední z vraku pravdepodobne nenašli výstupové lano. Na ľodi sme ich po našom vynorení čakali a sledovali na hladine 10-15 min, potom sa zrazu objavila bójka, prebehlo takmer 20 min od vystrelenia kým sa konečne vynorili.

Na Balte pri takomto spôsobe potápania nemôže nikto potápať bez navijáku. (keby bol silný prúd mohli by skončiť trocha inde)
Druhý ponor bol na vrak Abille, ktorý leží vo väčšej hĺbke asi 46 m. Viditeľnosť tiež dosť dobrá a vrak vcelku pekný.

Bohužiaľ tu niektorí českí kolegovia opäť nepochopili, čo im Silvo Pěkník na začiatku hovoril.
Na tejto lodi je zvyk ísť po dvojiciach do vody a to tiež po cca 10 minutových intervaloch.
Samozrejme poniektorí toto ignorovali a potom sa stalo to, čo je dosť nepríjemné. Stretli sme sa krásne na dekompresii.

Keďže ja som bol s buddym medzi prvými, tak sme to schytali. Buddy ani tak nie (lebo mal SCR) a ja som mal dlhšie deko.
Podomnou sa to začalo, najskôr menšie bubliny, potom sa pekne zväčšovali, pribúdalo ich čoraz viac.
Chcel som odplávať na niekoľko metrov od lana, samozrejme od vystupujúcich bublín som nevidel lano. Keď som ostal pri lane, musel som sa ho poriadne držať lebo podomnou dýchalo asi 5-6 potápačov. Ani na počítač som si nevidel, keď som sa pustil na zbalenie stage začali ma bubliny vynášať. Tak samozrejme počítač vybroval,že začínam vynechávať deko, tak som sa rúčkoval späť hlbšie. KATASTROFA !!!

Posledný deň bol kľudný a v pohode. Boli sme na ľodi už len cca 6. Ponor opäť na Tralowiec Munin a deko krásne bez potápačov.
Každý deň sme sa šli najesť do miestnych reštaurácií, boli sme navštíviť aj maják, pláž, fokárium.
Počasie nám prialo, bolo to opäť o skúsenostiach.
O rok si to znova zopakujem.

Vrakové potápanie pri Bornholme a pri Švédsku (máj 2014)

Už dávnejšie som počul o možnosti zúčastniť sa takejto cesty. Klasicky sme do Poľska šli autom až do prístavu Darlowko a odtiaľ sme sa mali ľoďou premiestniť na Bornholm patriaci Dánsku.
Vyrazil som skoro ráno,aby som mal aj rezervu, do prístavu som došiel už o 18 hodine, mali sme vyplávať o 20 hodine. Kapacita ľode býva pre 12 ľudí (aj keď si to ťažko viem predstaviť pretože miesta dole kde sa spalo bolo veľmi málo), nás bolo len 6. Traja účastníci meškali, tak sme vyplávali o polnoci, keďže v prístave je most, ktorý sa otvára každú hodinu. Na druhý deň prepoludním sme dorazili na vrak Whiskey. Je to ruská ponorka. Poobliekali sme sa a po rozdelení dvojíc sme naskákali do vody. Vlny ešte neboli také veľké. Vrak bol vcelku zaujímavý, bol pokope, s dobrou viditeľnosťou. Ku konci ponoru sa tam nahrnulo nejak veľa potápačov s mono fľašami a so šnorchlami. Takže dekompresiu sme robili medzi viacerými potápačmi.

Tu na deku som si naviják z pravého D-krúžku precvakol na zadný. Bola to chyba, pretože keď sme sa vynorili, čakali sme na ľoď pri bójke minimálne 25 min a vlny boli už dosť veľké (možno 1-1,5 m)
A ako sme čakali na ľoď krásne sme sa hojdali na vlnách za mnou boli traja či štyria poliaci a sem tam ma kopli s plutvami. Keď sa k nám ľoď konečne priblížila, šli sme po jednom von a zistili sme, že výťah nefunguje. Bola to „zábava“ v takých vlnách. Nakoniec sme nabrali aj tých poliakov pretože ich ľoď neprišla, mali poruchu motora. Takže ak by sme mi neboli na vraku, možno aj teraz by hľadali pomoc niekde na mori. Na ľodi som zistil, že naviják mám asi niekde pod hladinou mora, odcvakol sa mi z D-krúžku.Takže ten kto tvrdil, že musíš mať odopínateľnú karabinku na navijáku je asi hlúposť. Ja to nikdy viac nebudem praktizovať. Po ponore sme sa presunuli do prístavu. Ešte pán Poseidon ma v tento deň pripravil o jeden z mojich počítačov. Urobil som chybu, že som si všetko nepripevnil na výstroj. Vlny bijúce o ľoď mi spláchli jeden z mojich počítačov, ktorý som mal v debničke. (človek sa učí na vlastných chybách)

Na druhý deň sme šli k vraku Fu Shan Hai, asi jeden z najznámejších vrakov v okolí Bornholmu.
Môj buddy mi asi 10 min pred ponorom, už pri dohodnutí plánu, oznámil, že sa necíti dobre. Tak ostatným som povedal, aby nemenili zostavu, tak som šiel sám. Ako som klesal dole už vtedy som krásne cítil ako mi nateká do rukavice. No dostať sa na ľoď späť už bolo takmer nemožné. Keď som došiel dole k vraku, najskôr som nezistil z ktorej strany je predná časť. Začal som ho oboplávať, potom som uvidel obrovský komín. Vtedy som zistil, že som zo zadnej strany. Keď som hľadal okná na prednej časti nástavby, nenašiel som ich preto, že boli zarastené. Nakoniec som našiel dvere do kormidelni. Boli tu nejaké prístroje, moc som si to nevšímal, lebo som zazrel miestnosť na konci chodby kde bolo wc a umyvadlo krásne zachované. Pred touto miestnosťou boli drevené dvere, pokúšal som sa ich otvoriť no nešlo to. Vedľa dverí bolo vnútorné schodisko dole do ďalších poschodí, lákalo ma to tam, bola tam čistá voda, ale ruku som mal kompletne premočenú a vedel som, že ma čaká dekompresia. Samozrejme som mal aj kameru, ktorá sa mi kompletne zarosila. Povedal som si, že na druhý ponor si zoberiem foťák a lepšie si to prezriem. Samozrejme druhý ponor nas vrak sa nekonal, lebo väčšina opäť nechcela, lebo boli sklamaní zo „zlej“ 10 m viditeľnosti. Tak bohužiaľ nabudúce.

V ten deň sme sa presúvali ku Švédsku a potápali sa (opäť iba dvaja lebo sa ostatným nechcelo) na vrak SS Moltke. Na tomto ponore ma najviac prekvapili tresky baltické, bolo ich tam aj cez 30 ks pokope. Krásne som ich natočil. Potom ako vždy sme sa presunuli do prístavu pri meste Ystad, kde sme vybehli von nafotiť trocha z mesta a prístavu. Tretí deň sme navštívili vrak Bonita. Naozaj pekný vrak vo veľmi zachovalom stave. Bolo tu plno miestností kde sa dalo penetrovať. Po tomto ponore sme sa opäť začali presúvať k Bornholmu, čakala nás asi niekoľkohodinová plavba. Keď sme dorazili do prístavu v meste Nexo vybehli sme von trocha do mesta. Našiel som aj potraviny, lenže boli zavreté. Štvrtý deň sme mali ísť na blízky vrak Affaire. Bolo to asi pol hodiny plavby od prístavu. Je to pekný malý drevený vrak, pôvodne plachetnica vo veľmi dobrom stave. Boli tu medúzky. Po ponore bol odpočinok asi 1,5 hodiny a potom sme mali na výber buď tento vrak znova alebo na druhý, ktorý tvoria len z trosky. Tak sme sa rozhodli ostať. Druhý ponor som si zobral foťák (prvý krát na tejto výprave). Po tomto ponore sme šli opäť do prístavu Nexo a konečne som sa dostal aj do obchodu. Na posledný deň sme mali na pláne sa potápať blízko pobrežia pri Poľsku. Vyrazili sme na asi 7 hodinovú cestu okolo 1 hodine v noci. Ráno bolo upršané, s relatívne malými vlnami (na Balt). Ja jediný som sa chcel potápať, ostatným sa zas nechcelo, takže ponor sa nekonal. Jedinú výhodu to malo, že sme dorazili včas do prístavu. Tam sme sa vybalili v najväčšom daždi a pobrali sa domov.

Čiže vcelku keď to zhrniem, bolo to fajn, bohužiaľ počasie nám moc neprialo, bolo málo ponorov, ale zas na neobvyklých miestach. Ja sem prídem znova, viem to. Jedna výhoda, že nás bolo málo, že bolo viac miesta a nevýhoda bola tá, že keď pár ľudí nechcelo ísť do vody, nemohol ísť nikto.
Takýto výletík odporúčam takým potápačom, ktorí sú skúsenejší, nevadia im vlny a hojdanie ľode a chcú si pozrieť naozaj pekné vraky s dobrou viditeľnosťou na Balte.

Vrakové potápanie v Poľsku  (Hel, máj 2011)

Cesta bola dosť únavná, dlhá a trvala asi 14 hodín. Potom ako sme dorazili sme sa vybalili a pomaly sme šli spať. Ráno ako vždy sme podľa počasia šli na ľoď, tam sme sa vybalili a auto odparkovali do prístavu. Na ľodi nás bolo asi 12 potápačov + 2 ľudia (kapitán a jeho pomocník) Bola to naozaj zohratá dvojka. Pomocník nám pomáhal aj pri obliekaní aj pri nacvkávaní stage a pod. Za týchto 5 dní sme tu stihli spraviť 9 ponorov a to všetko na vraky. Počasie nám aj prialo, no niekedy sme vyrážali v daždi,ale dalo sa to vydržať. Všetko tu fungovalo na ľodi úplne odlišne ako sme si zvykli z Egypta alebo Chorvátska. Každý mal svojho buddyho, nikto nemohol potápať sám.
Na ľodi sa riadilo pravidlami. Každý vedel v akom poradí sa pôjde do vody. Podľa toho sme sa aj obliekali skôr či neskôr. Kapitán keď boli dvaja prichystaní na skok, boli ustrojení, postavil ľoď tak, aby nás prúdy, vlny odniesli po skoku do vody k bójke, ktorá bola na hladine. Čiže keď kapitán dal signál sirénou, dvaja museli okamžite skočiť do vody. Pomocník nám vždy povedal kde je bójka, či vľavo alebo napravo od nás. Každý ponor sme klesali popri lane do neznáma, tmy a zimy.

Dole mala voda väčšinou 2-3 C, hore bola príjemná a to 7-8 C. Takže jedine suchý oblek mohol prichádzať do úvahy. Robili sme rôzne ponory do rôznych hĺbok, niekde sme brali stage s Nitroxom niekde nie. Samozrejme poniektorí si brali aj kyslík.
Tretí deň sme sa potápali na známy vrak Franken. Ja som sa potápal v prítomnosti Silva Pěkníka, ktorému zároveň aj ďakujem, že ma zobral dole a ukázal vnútro vraku Franken. Samozrejme po tejto hĺbke (60 m) nás čakala dekompresia so zmesami asi pol hodiny. Takže to bol nekonečný príbeh, vysieť popri lane a čumieť do neznáma. Samozrejme mal Silvo rebreather CCR, takže dekompresiu ukončil skôr než ja. Ale naozaj to stálo zato. Boli sme aj na jednom pomerne plytkom vraku neďaleko prístavu a to na umele potopenom vraku Bryza K-18. Mne sa tento vrak veľmi páčil, kvôli jeho relatívne malej hĺbke (max. okolo 20 m) a dal sa celý popreliezať. Ideálny bol aj na fotenie, kvôli lepším svetelným podmienkam.

Hore vidieť ako vyzerá Silvova výstroj. Zo začiatku ako sme sem prišli to bolo pre mňa nezvyčajné, či už počasie, ponory, …. Aj keď mám za sebou niekoľko stoviek ponorov na rôznych lokalitách aj na takých kde je studená voda a je ledva vidieť, tento týždeň mi dal zabrať. Takže je vidieť, že sem nechodia už ľudia, ktorí potápajú niekoľkokrát do roka, tu nemajú miesto potápači, ktorí neustále niečo porušujú. Je to o disciplíne a vytrvalosti. Ale všetká tá drina stála zato.

Viem, že sem prídem aj o rok, dá sa tu získať naozaj veľa skúseností a samozrejme aj zážitkov. Tí, ktorí majú radi vraky a vrakové potápanie, tak pre tých to naozaj odporúčam. Nečakajte naozaj nič jednoduché, je to tu drsné a práve preto je to výzva pre každého.