Potápanie Primošten 2022
Po hľadaní potápačských centier a znova som bral do úvahy rýchlosť odpovedí, nakoniec sme si vybrali zas základňu v meste Primošten. Napísal som majiteľovi mail, či by sme sa mohli pridať. Tak sme skoro ako minulý rok takmer v tom istom termíne šli do Primoštenu. Cesta nebola moc dlhá, oproti júnovému výjazdu do Molunatu. Došli sme v nedeľu, ubytovali sme sa a boli sme dohodnutí, že si výstroj zoberieme na základňu hneď druhý deň pred ponormi. Apartmán bol naozaj fajn a priestranný. Nič tam nechýbalo, kuchyňa tiež vybavená takými vecami, ktoré ma ani nenapadli. Boli sme asi 100 m od centra.
Všetko bolo iba na skok. Druhý deň sme sa dostavili na bázu ako zvyčajne trocha skôr, aby sme mali miesto hneď prví na lodi. Tak sa aj stalo. Od minulého roka tu vyrástlo provizórne mólo, čo uľahčovalo nastupovanie na loď. Prvé ponory boli na dve lokality asi 15-20 minút loďou, kde som sa minulý rok už dvakrát potápal. Obe boli fajn, jedna stena a jeden vrak.
Ako vždy po ponoroch sme sa šli trocha prejsť so psom mimo mesta, kde je menej ľudí (popri mori je cestička). Neskôr samozrejme nejaké potreby v potravinách a potom mesto, kde sme sa najedli a zvýšili cukor so zmrzlinovými pohármi. Druhý deň ako sme sa s Lórántom nalodili, všetky veci uložili, došiel jeden típek ku mne a ukázal mi, že má CCR a že sa nasáčkoval na moje miesto kde som už mal svoje veci. Nechal som ho tupca tam a trocha sa od neho odsťahovali. Potom vysvitlo, že to bol nemec, preto som sa jeho správaniu už nečudoval. Aj minulý rok tu boli a mysleli si, že im patrí celá loď. Prvý ponor v jednej jaskyni asi 30 m hlboko, bola to iba jedna miestnosť, potom stena a keď sme sa vracali plytšie späť majiteľ sa hral s jednou menšou chobotnicou. Druhý ponor bola plytšia časť a z dvoch strán stena, ako sme sa vracali plytko bolo neskutočne veľa rýb.
Tretí deň bola jedna lokalita kde som ešte nebol, bol to spadnutý maják. Je to relatívne plytká lokalita do 20 m (samozrejme klesá to aj nižšie), ale bohaté na život. Ešte na lodi nám pri brífingu ukazoval, že plytko je nejaká jaskyňa. Počas ponoru dve murény, slimáky, ropušnice, pri betónovej konštrukcii spadnutého majáku. Na konci znova chobotnica. Sprievodca nám ukázal smerom dole, pod nami bola úzka štrbina, ktorá sa smerom dole trocha rozširovala. Ja som si myslel, že tam môžem ísť keďže ukázal tým smerom. Začal som sa s obrovským foťákom pomaly spúšťať dole. Po pár metroch to bolo dosť úzke (hlavne kvôli šírke foťáku a potom som začal cítiť, že ma ktosi ťahá za plutvu. Potom mi Lóránt povedal, že chalan ako videl, že idem dole po mne vyštartoval. Ďalší ponor bol, kde som sa minulý rok už potápal. Pri kraji malá jaskyňa a potom klesajúce dno s bohatým životom.
Vo štvrtok sme sa nepotápali lebo mali byť búrky. Bolo síce pod mrakom, bolo úplné bezvetrie až neskôr začalo trocha pršať. Vybrali sme sa do Trogiru ako aj vlani. Dali sme si, ako inak, zmrzlinový pohár. Potom sme sa prešli k tej pevnosti.
Počasie nebolo vôbec tragické. Keď sme sa vrátili, samozrejme sme šli do reštaurácie na obed. V piatok už bolo slnečné počasie,ale keďže fúkalo, boli sme blízko a to na tej istej stene ako prvý deň a na vraku tiež. Keď sme sa vracali z vraku v plytšej časti, bol poriadny prúd. Popri hladine sme už ledva doplávali k lodi. Posledný potápačský deň sme boli na lokalite kde je stena a ako sme začali stúpať, plávali sme k zvyškom vraku. Bolo tu neskutočne veľa rýb a trocha ďalej od vraku aj väčšie ryby. Na konci znova chobotnica a malý úzky kaňon. Posledný ponor bol opäť pri padnutom majáku s tou malou úzkou jaskyňou odkiaľ ma ťahal divemaster. Ku koncu bola v jednej štrbine hlava úhora, mohol byť celkom veľký podľa rozmeru hlavy. Tentokrát s nami bola Justine, ktorá ukázala znova na jaskyňu. Tak som sa jej opýtal, či mám vliezť dole. Ukázala prstom, že trocha hej. Tentokrát som dal foťák Lórántovi, aby som ho niekde neoškrel. Začal som pomaly s klesaním, bolo to dosť úzke, bol som so sidemount konfiguráciou. Dostal som sa dole kde už sa to začalo trocha rozširovať, mal som v pláne sa tam otočiť. Dole bolo akési potrubie tenké, ale ohýbalo sa to. Videl som tam ešte miniatúrne chodbičky alebo štrbiny. Otočil som sa s pokrčenými nohami a smerom hore som si odopol jednu fľašu a tlačil ju pred sebou. Ako som sa otočil a pozrel hore uvidel som kývajúci sa chvost úhora. Hlavu som nevidel. Potom som pomaly vyplával hore. Spravili sme 10 ponorov s Lórántom a ja som sa rozhodol, že budem jeho buddy a neberiem si so sebou do Chorvátska stage a budem na každý ponor používať Nitrox. Tak to aj bolo. Takže boli to skôr oddychové ponory a nenáročné. Aj Lóránt dosiahol počas týždňa okrúhly ponor a ja tiež. Museli sme to osláviť zmrzlinovým pohárom.
Posledný deň sme znova zavítali k izvor Cetine, k prameňu rieky. Minulý rok som bol prichystaný s GoPro a suchý oblek po ruke avšak voda bola trocha kalná a nevliezol som tam keďže sa tam dvaja kúpali. Tento rok som mal všetko odložené a voda bola sakra čistá, takže sme tam nevliezli. Ako som dočiahol ponoril som mobil do vody a spravil zopár záberov. Odtiaľ sme sa vybrali už smerom na diaľnicu. Cesta domov nebola únavná.