Potápanie Medulin 2019
Už minulý rok som mal na pláne opäť navštíviť severnejšie vraky okolo polostrova na Istrii. Pred 6 rokmi som bol v meste Premantura, tentokrát sme šli do Medulinu. Cestu sme absolvovali cez Rakúsko a Slovinsko. Bolo aj napriek obmedzeniam celkom rýchle a pohodlné po diaľnici. Ako sme došli do kempu, bohužiaľ check-in trval asi 20 minút, poslali nás od jedného k druhému, tretiemu,… Nakoniec sme sa dostali do kempu a našli sme číslo nášho mobilného domu. Bola to taká väčšia diera s dvoma minispálňami a jednou kuchynkou a kúpeľňou. No nič, vybalili sme sa a šli na potápačskú základňu, kde sme sa tiež vybalili a dohodli zajtrajší ponor. Vypýtali si zálohu 40 € ani tak presne netušíme prečo. No nič. Na druhý deň sme sa mali stretnúť na základni o 9:30. Veci sme si dali do boxov a tie sme odtlačili k lodi a tam napakovali celkom blbým spôsobom keďže mólo bolo príliš vysoké a loď nízko. Naše fľaše s ďalšími 10 nakydali na vozík a priviezli quadom, čo som vedel, že nebude moc fajn keďže sa výstroj môže zničiť. Tak sa aj stalo, hneď prvý deň mi zatekal manometer keďže som videl nejaký odtlačok od iného výstroja. Chvala bohu fungoval, tak som si z toho nerobil nič.
Loďou sme sa plavili 50 minút. Lokalita nás sklamala, mini stena, ak to môžem vôbec nazvať stenou, sem tam nejaký život ok. Moja polovička mala problém s krídlom, nafukovalo sa jej, tak sme odpojili hadicu. Ku koncu ponoru to bolo už ok. Na druhý ponor sme nešli keďže nikto nebol okrem nás na druhý ponor. (full sezóna)
Na druhý deň sa moja polovička zobudila už s bolesťou hlavy, povedala mi, aby som šiel bez nej. Samozrejme som nechcel. Hovoril som, že sa nebudem potápať s nejakými cudzími ľuďmi. Tak som ju nejako prehovoril, avšak mi jej bolo ľúto. No a šli sme na vrak Draga, kde už na lodi povedal zamestnanec, že bude prúd ako sviňa. No super. Síce naša loď „zaparkovala“ pri fixnej bójke s lanom,ale po skočení sme cítili, že to nebude jednoduché. Smerom dole bol prúd, na vraku bol prúd trocha slabší. Bolo tu dosť veľa tresiek, jeden krab pavúčí, väčšia ropušnica. Keď sme začali stúpať na lane partnerka zahliadla ešte plávajúceho úhora. Dekompresia prebiehala dosť blbo, museli sme sa poriadne držať a ja som mal v druhej ruke dosť veľký foťák. Na konci mi divemaster ukázal, že mi foťák zoberie hore. Hnevalo ma aj to, že na lane viseli okrem nás rekreační potápači s monofľašami a robili cca 20 minútové dekompresie a samozrejme nám zavadzali. No a čerešničkou na torte bol koniec ponoru, keď sme sa museli dostať na výťah oproti silnému prúdu. Katastrofa.
Keďže Dominike bolo furt zle aj počas ponoru a po ponore tiež, v ten deň sme nešli na druhý ponor. Po každom ponore sa to opakovalo, vláčiť veci z lode, na breh, z brehu k základni, napakovať na vozík…
Ďalší deň sme zas nešli na ponor vôbec, pretože bolo extra veterno a aj daždivo. Vôbec nebol ani jeden ponor.
Vo štvrtok sme mali na pláne vrak Luana, kde som kedysi bol, ale vtedy bol vrak takmer celý v hmle. Teraz na počudovanie sa nebol žiadny prúd a po klesaní sa zrazu objavil vrak a celkom pekná viditeľnosť. Tak sme plávali medzi húfami rýb, bolo ich naozaj neúrekom. Kým ostatní plávali hneď na zadnú časť, my sme ostali vpredu a keď sa oni vracali, my sme šli dozadu. V zadnej časti je aj zarastené kormidlo. Je tu aj pár rybárskych sietí. Ponor sme dokončili zas dekompresiou s EAN50, v pohode bez prúdu. Naozaj relax.
Poobedňajší ponor bol na lokalitu Kamenjak Caves, čo mali byť nejaké pekné, plytké jaskyne. Na lodi nás bolo ako maku, čo je zas iba o peniazoch. Nezáležalo im na komforte potápačov,ale aby sa rýchlo obohatili. Lokalita nebola zlá, bol tu jeden malý tunel, cez ktorý sa dal preplávať. Potom tu bola väčšia miestnosť kde nad nami plávali kúpajúci sa, šnorchlisti atď. Sem tam slnko presvitalo dovnútra z hladiny. Odtiaľto sme vyplávali cez užšiu škáru von a o pár metrov bol ďalší vstup do miestnosti tiež rozmernej. Naozaj pekné.
V piatok sme mali ísť relatívne ďaleko na Baron Gautsch a vrak Varese. Priateľka povedala, že ona nejde kvôli psovi. Mne sa samému zas nechcelo, no napokon som sa rozhodol aj napriek vysokej cene cca 115 €, že pôjdem. Na vraku Baron Gautsch som už pár krát bol, ale fotky sa mi kedysi stratili, tak som to chcel využiť.
Mali sme ísť druhou loďou, aj sme šli. Tu sa celkom dobre nakladal výstroj a loď bola priestrannejšia a tiež mala výťah. Cesta mala trvať asi hodinu aj 40 minút avšak skoro sme na Baron Gautsch ani nedorazili, kvôli poruche na motore. Keby nebolo jedného francúzskeho potápača ostaneme niekde blízko Varese. Po niekoľkých otvoreniach poklopu na motore a opravách konečne motor začal fungovať.
Každý potľapkával plecia potápačovi, že to opravil. Po naobliekaní sme skočili do vody. Našu loď sme mali priviazanú o lano, ktoré viedlo na koniec vraku. Plával som vo vnútri na prvom poschodí smerom dopredu a na pravobok. Našiel som známe dvere, pozrel som sa pod seba a bola tam strojovňa, ktorá je vlastne na 3 poschodí z vrchu. Hľadal som známeho úhora no nikde sa neukázal. Tak som sa tam pomotal a potom vyplával na boku vraku. Postupne som stúpal opäť na prvé poschodie, bol som už blízko kapitánskeho mostíka. Bolo tu naozaj dosť rýb, chvala bohu málo potápačov. Potom som vyplával na predok vraku, nafotil a znova vplával a pokračoval som dozadu. Minul som aj oba komíny, jeden na mieste a druhý krivo padnutý dole. Fajn zážitok ako vždy. Potom nasledovala dekompresia cca 24 minút avšak v slabom prúde.
Druhý ponor bol po uplynutí asi 1,5 hodiny. Tu po skočení do vody ma prekvapil extrémny prúd. Od konci lode sme mali lano vyviazané k predku lode a fixné lano k vraku bolo ešte ďalej diagonálne od predku. Takže najskôr som sa musel s dvojčaťom a stage + ťažkým foťákom jednou rukou ťahať dopredu k predku lode čo mi trvalo celú večnosť a myslel som si, že tam skapem na mieste. No a keď sa lano popri našej lodi minulo, nejako som musel preplávať ešte k fixnému lanu, ktoré viedlo na vrak. Začal som „upaľovať“ ako som len vedel a k lanu som sa dostal asi v 20 m hĺbke s tým, že som už nemal pľúca. Po celý čas som sa musel silno držať lana, ináč by ma prúd odniesol. Na vraku to bolo o čosi lepšie. Milión rýb zahalilo siluetu vraku. Naozaj neskutočné množstvo. Vrak som si prešiel asi 1,5 krát. Sú tu rybárske siete hlavne na prednej rozbitej časti. Samozrejme aj dekompresia bola dlhšia, kvôli tomu,že to bol druhý ponor. Ale oplatilo sa.
A ešte ma prekvapilo milo to, že na lodi ani nebolo nasáčkovaných veľa potápačov. Myslel som si, že keď plujeme tak ďaleko, bude nás ako maku. Nie, bolo nás cca 6. Čiže miesta bolo viac než dosť. Samozrejme na dekompresiách opäť vyčíňali rekreační potápači, ktorých som nechtiac kopal plutvami keďže ja robím deko vodorovne a ich nohy viseli k mojim. No sorry.
A nadišiel čas na posledný deň ponoru a to v sobotu, keď sme mali na nástenke najskôr vrak Cesare Rossarol, na ktorý som sa tešil, keďže som na ňom už bol. No na poslednú chviľu to zmenili na vrak Vis, ale aj na ten som bol zvedavý.
Boli sme na lodi štyria potápači. Opäť pohoda. Na vraku bola dosť blbá viditeľnosť. Vplávali sme najskôr do miestnosti kde bol asi salón kedysi. Odtiaľ po boku lode k trhline, ktorá vedie do strojovne. Tam som sa trocha motal, fotil a bolo tam dosť malých tresiek. Zrazu som uvidel aj rozmernejšiu tresku. Na druhej strane strojovne je tiež východ na boku vraku alebo tretia možnosť je uniknúť zvrchu. Potom sme boli ešte na kapitánskom mostíku, na predku vraku a popri komíne dozadu ku kormidlu. Potom tradičné deko a hore. Nehovorím, že sa mi tento vrak nepáčil,ale znova by som za neho nezaplatil takmer 60 €.
Každý večer sme samozrejme ako vždy chodili do mesta, kde popri každej reštaurácii, cukrárni stáli dvanásti zamestnanci a lákali turistov, čo bolo už naozaj trápne a nezdvorilé. Toto som ešte asi nikde v Chorvátsku nezažil takouto intenzitou.
No a bonbónik nakoniec. Pri odhlasovaní sa na recepcii, nám bolo oznámené, že niečo nie je v poriadku. Máme zaplatiť extra poplatok, lebo máme špinavé posteľné prádlo atď. Podotýkam zaplatili sme more peňazí za tú dieru, potom sme platili zvlášť za psa 12 €/deň čo je tiež pekná suma a mali sme ešte zaplatiť navyše? Nerátali s tým, že sa do nich pustíme aj po anglicky. Po vyrevovaní nás poslali radšej preč, že je to ok. Chceli sme použiť klimatizáciu, tá tiež nie je v cene je za 10 €/deň. Ako sorry ja za tie peniaze pôjdem radšej do hotela nabudúce a nie do 20 m2 mobile house-u.
Naozaj úbohé ako sa pokúšajú obohatiť. Celkovo zážitky boli fajn. Možno sa sem ešte vrátim,ale pravdepodobne nie na túto základňu, kde tiež už nevedia čo vypýtať za ponory a tiež nie do kempingu. Cesta späť bola pomalá hlavne pred Chorvátskymi hranicami sme stáli 1,5 hodiny a prešli sme za tú dobu iba 6-7 km.
