Potápanie Primošten 2021
Po dvojročnej pauze sme sa v júli vybrali na ostrov Pag. Tentokrát sme navštívili koncom augusta aj mesto Primošten. Cestu sme radšej absolvovali v noci, čo bolo aj lepšie z hľadiska premávky, ale únava bola o to väčšia. Nadránom sme dorazili na parkovisko asi 15 km od Primoštenu a rozhodli sa, že si trocha zdriemneme a za svetla prejdeme cestu popri mori. Ráno, keď už bolo svetlo, sme sa rýchlo najedli na parkovisku a pokračovali ten kúsok do mesta Primošten.
Tam sme zaparkovali poprechádzali sa, kým sme sa nemohli ubytovať. Hneď ráno som ešte písal do divecentra, či sú tam a či môžem zobrať výstroj. Tak sme ešte pred ubytovaním vypakovali výstroj na potápačskej základni. Majiteľ apartmánu bol láskavý a mohli sme sa skôr ubytovať. Tam sme sa vybalili a ešte trocha poleňošili. Večer sme šli klasicky do mesta. V nedeľu sa ešte nepotápalo, ani mi to nevadilo, lebo som bol trocha ešte mimo z cesty. V nedeľu sme teda využili voľný deň a prešli sme autom do neďalekého Trogiru. Je to síce celkom pekné mesto plné kostolov, ale neskutočne hľučné. Nonstop tam zvonia zvony, plno áut, motorky, každú minútu vzlietne lietadlo…
Trocha sme sa tam poprechádzali, dali si jeden zmrzlinový pohár a šli späť do Primoštenu. Na druhý deň som prišiel na základňu, odvliekol si veci k lodi. Dalo to zabrať keďže loď bola cca 50 m od plniarne a ešte dole kopcom po mnohých schodoch. Odniesol som si 2 x 7 litrové dvojča + 2 x 12 litrové a jednu stage. Taktiež automatiky, veľký kanister,foťák. Potom som sa dohodol s majiteľom, aby som si väčšinu vecí mohol nechať po ponoroch na lodi. Povedal na moju zodpovednosť môžem. Tak po ponoroch som si odniesol len dvojča. (2×12 litrov) 2 x 7 litrové som mal do rezervy,ale nikdy som ho nepoužil. Prvý deň boli dva plytšie ponory. Prvý bola mierna stena, ale prekvapilo ma dosť veľa tresiek a dve murény. Na druhom ponore bola malá jaskyňa-kaverna, kde sa dalo vynoriť. Druhý deň sme šli aj na hlbšiu lokalitu. 3 minúty pred ponorom mi bol zas pridelený buddy (cca AOWD o ktorom som nič netušil). Trocha som to odignoroval, pretože keď ti pridelia buddyho, aspoň by bolo dobré vedieť jeho meno a nie oznámiť keď si full oblečený, že toto bude tvoj buddy. Ja som si plával dole podľa mojej kvalifikácie a samozrejme som si bral ako na každý ponor foťák s kamerou, tak som sa nemohol venovať ešte neznámemu buddymu. Majiteľ stále pripomínal, že toto nesmiem robiť, nič o mne pod vodou nevedia. Ja nechodím do vody na preteky, chodím fotiť a nebudem plávať ako delfín, aby som za niekym uháňal. Postupne si na toto majiteľ zvykol a neskôr mi dal pokoj. Po tomto ponore bola plytšia lokalita ako tvrdil, ale našiel som niečo cez 30 m.
Boli tu staré rybárske siete, horšia viditeľnosť. Našiel som tu dole dve langusty. Pri kraji to bolo pekné, hemžili sa tu malé ryby. Na tretí deň sme boli pri stene, kde boli tiež tresky, malé ropušnice, slimáky a plno žltých gorgónií. Po tomto ponore bol vrak rybárskej lode. Tu bolo naozaj veľa života. Ostatní už dávno odplávali, ja som ešte ostal. Čo bolo podľa mňa dosť nebezpečné, robili sme veľmi krátke povrchové intervaly. Niekedy som povedal, že ešte jednoducho nejdem, som hore 20 minút. Pri takýchto ponoroch je aj 40 minútový interval prikrátky a riskantný. Na ďalší deň kvôli vetru sme opäť šli na tieto dve lokality, čo mi nejak nevadilo, bolo to pekné a pri vraku som teraz našiel aj veľkého úhora a tresku. Hore na vraku v jednej štrbine bola aj muréna. Posledný deň sme mali ísť dosť ďaleko, cca 2 hodiny plavby. Majiteľ povedal, že sa mi to bude páčiť. Vedel som, že bude aj nejaká stena a druhý ponor lietadlo. Pýtal som sa ho na maximálnu hĺbku a či nebudem potrebovať aj kyslík na dekompresiu. Nie netreba. Po ceste sme videli delfínov a uvidel som jednu plutvu na hladine. Vyzeralo to ako žralok. Potom to uvidel aj majiteľ a hovoril, že je to Mesačník (Mola mola), škoda, že sme neboli vo vode. Na prvom ponore loď zaparkovala nad útesom, kde bola hĺbka 8 m. Odtiaľ po 30 metroch plávania sme mali natrafiť na stenu.
Ok, tak som šiel prvý, vedel som, že nejaké to deko bude. Najskôr som klesol do cca 35 metroch. Nič extra, hovoril som si. Potom som plával ďalej a začali sa objavovať gorgónie. Fialové, potom začali aj žlté, žlto-fialové, rôzne odtiene, chlpaté, holé. Bolo ich potom toľko, že som nevedel čo natáčať a fotiť najskôr. No a skončilo to 40 minútovou dekompresiou,ktorú som ešte trocha skrátil prestavením gradient faktoru počas dekompresie. Bolo to síce riskantné,ale keďže to počítač umožňoval, tak som to spravil. Na lodi sa dalo čakať, že každý čaká už len na mňa. Povedal som majiteľovi, že som sa ho pýtal na kyslík, povedal nebude treba. Tak potom čakaj, kým skončím dekompresiu. Jednoznačne bol nahnevaný, ale čo mám robiť. Ponor trval 77 minút, čo vôbec nie je tragédia. Museli na mňa čakať asi 17-18 minút. Vedel už 3 mesiace pred mojim príchodom akú mám kvalifikáciu a koľko ponorov, tak ma mohol upozorniť, že tu sa takéto ponory nerobia. Druhý ponor bol o kúsok ďalej na vrak lietadla JU-87 Stuka. Lano viedlo dole do cca 20 metrov a lietadlo bolo viditeľné už takmer zvrchu. Pár krát som ho oboplával, nafotil, natočil, čakal som ešte kým všetci zdrhnú hore a potom som si ho ešte vychutnal sám. Deko mi samozrejme naskakovalo jedna radosť po prvom ponore a krátkom povrchovom intervale. Tak som absolvoval ďalšiu 20 minutovú zastávku. Čo je voči mne nefér ako technickému potápačovi, ja dekompresiu môžem robiť, som zato zdrbaný,ale to, že tam na lane vyseli aj „monofľaškári“ to nikoho netrápilo, ale hlavne, že ja robím nebezpečné ponory. Majiteľ si asi uvedomil, že so mnou nebol férový, preto ma neskôr tľapkal po pleci a pokúšal sa komunikovať. Potom neskôr už bol celý vysmiaty a správal sa ako by sa nič nestalo a som jeho najlepší kamoš. Po ponoroch sa ešte zastavili v reštaurácii na 2 hodiny pri ostrove Žirje. Mne sa nechcelo ísť, hovorím počkám ich tam a pomotám sa trocha. No vtedy som nevedel, že to budú dve hodiny. Cesta späť bola otrasná, trvala zas 2 hodiny. (čiže cesta tam aj späť 4 hodiny a 2 hodiny sedeli v reštaurácii). Celkovo som bol spokojný aj s lokalitami,majiteľ bol fajn, len to vláčenie výstroja bol zabiják. Taktiež tie povrchové intervaly boli príliš krátke. Každý boží deň sme chodili do mesta, ktoré bolo od nášho apartmánu asi na 3 minúty pešo. Predposledný deň som sa už nepotápal, boli sme na pár hodín v Šibeniku. No to mesto nestálo za nič. Síce sú tam nejaké kostoly, pamiatky atď,ale mesto je fakt veľké a nič ma tam nezaujalo. Rýchlo sme sa vybrali späť k nám.
Posledný deň sme sa rozhodli, že navštívime ešte po ceste domov prameň rieky Cetina. Mala to byť trocha dlhšia trasa ako pôvodne, ale bolo to len o čosi viac. Pôvodne som mal na pláne, že sa oblečiem do suchého obleku a vleziem do vody, natočím na hladine niečo. Ako sme šli už viac do vnútrozemia, bola väčšia pustatina. Navigácia ukazovala čoraz väčšiu nadmorskú výšku, niekde bolo aj cez 850 metrov nad morom. A začali sa objavovať kravičky. Až tak, že šli popri nás na ceste. Boli tu veľké, malé, bledé, tmavé, čierne, aké len chcete. Bol to úplne iný svet. Nikdy by človek nepovedal, že je v Chorvátsku. Naozaj pekné a kľudné. Sem tam nejaké auto. Došli sme k oku (Izvor Cetina) a nejako to nepasovalo s tým, čo som videl na fotkách. Voda kalnejšia, plno ľudí. Potom som sa rozhodol, že tam nebudem liezť, je to asi zbytočné. Nafotili sme to a vypadli odtiaľ.
Čiže toto mierne sklamanie, ale cesta vedúca k výveru bola super. Po 10 hodinách aj s pauzami, jedením sme došli domov. Myslím si, že máme plno zážitkov.
