Potápanie v Nórsku

Dážď, dážď a dážď. Aj takto sa dá definovať Nórsko. Nie je to však úplná pravda. Poďme však postupne ako sa to začalo. Na internete ma zaujala jedna potápačská základňa v Nórsku a hlavne fotky o vrakoch. Keď som si vypýtal cenovú ponuku, trocha som ostal šokovaný, ale rozhodol som sa, že to absolvujeme.

Cesta do Dánska (medzicieľ) bola naozaj únavná. V Čechách, v Nemecku boli samé obmedzenia rýchlosti na 80 km/h a bohužiaľ aj 60 km/h, opravy ciest, kolóny…
V Dánsku niekoľko sto kilometrov takisto vo väčšine prípadoch v kolónach.
1500 km sme prešli za 20 hodín, čo je dosť veľa. Aj preto, že sme vyrážali z domu o 23:00. Prespali sme teda v hoteli v Dánsku a na druhý deň po raňajkách sme šli na trajekt. Po dlhej (takmer 4 hodinovej) plavbe sme dorazili do Nórska. Ubytovanie pri divecentre sme mali až na druhý deň, takže sme sa neponáhľali. Počasie bolo na krátke rukávy. Po ceste sme sa zastavili na mnohých zaujímavých miestach, fotili, venčili psa a pod. Začalo to opäť v noci, keď sme sa dostávali na úroveň ospalosti. Začali aj trocha blbšie cestý, samé zákruty, tunely, neskôr sa pridal aj dážď. Začal som byť unavený. Párkrát sme zastavili a trocha si aj pospali v aute, čo nebol moc veľký luxus. Prešli sme asi 30 km úsekom, kde sa dalo ísť asi 20-30 km/h, naštastie vtedy premávka nebola. Samá zákruta, úzka cesta, vodopády, úzke tunely… Keď sa začalo rozvidnievať, boli sme už neďaleko cieľa. Bohužiaľ v nedeľu tu nič nebolo otvorené, nemohli sme si dať ani len kávu. Čerpacie stanice fungovali tiež iba na platobné karty. (niekde problém s Visa Electron a akceptovali len Visa či Mastercard)

Keď sme konečne došli k základni, privítala nás jedna slečna, ktorá nám poukazovala ubytovanie, divecentrum, kde čo môžeme vybaliť. Ubytovanie malo asi 8 izieb pre 16 ľudí a dve sprchy, dva záchody a spoločnú kuchyňu a obývaciu miestnosť. Chvala bohu veľa ľudí sme tu tie dva týždne nestretli. Vystriedalo sa tu pár párov,ale nával tu našťastie nebol. Na druhý deň ako sme prišli sme absolvovali ako vždy briefing a prvý ponor z brehu. Z vrchu vyzerala voda hnedo a nie moc lákavo. Čakali sme, že to bude o ničom ponor. Hneď ako sme sa zanorili sme zostali prekvapení. Viditeľnosť nad moje očakávania. Bolo tu vidieť asi 7-10 metrov. Voda síce s hnedkasto-zeleným nádychom,ale super. A plné života. Na konci ponoru sme našli aj vrak menšej lode, krásne zarastený, obkolesený rybami, hviezdicami, hubkami,…Super

Poobede sme mali ďalší ponor na blízkej lokalite, stene, kde sme šli už so zodiacom.
Na druhý deň po stretnutí, poskladaní si výstroja a nabalení ho do zodiacu sme šli na vraky Ferndale a Parat, ktoré sú za sebou v hĺbke 7-60 m. Vcelku veľmi zaujímavé. Asi v 40 metroch bola termoklína, pod touto hranicou bola voda chladnejšia. (asi 9 C) Plytšie ako 40 metrov mala voda okolo 14-16 C. Taký zlatý stred. Na dekompresiu sme vždy používali EAN50. Plytko je tento vrak zarastený, takmer ho nie je vidieť. Ak nebolo fixné lano na vrakoch (väčšina prípadov) na konci ponoru som strieľal bójku.Po tomto vraku sme mali opäť nejakú stenu, kde sme videli aj raju.

Tretí deň sme mali iba jeden ponor a to na vrak Frankenwald. Bohužiaľ až pred ponorom sme zistili pri briefingu, že kapitánsky mostík je padnutý. Povedal nám vedúci, že si pozrime vrak tak, že sem pôjdeme určite ešte raz. Tak sme sa rozhodli pre prednú časť, kde bol kapitánsky mostík a predok lode. Viditeľnosť tu nebola až taká dobrá. Boli tu väčšie tresky a iné potvory. Na fixné lano som upevnil cestou dole stroboskop. Smerom späť nám to pomohlo.

V jeden deň nebol akýsi moc vydarený. Mali sme ísť opäť na vrak Ferndale a Parat a bol s nami ešte jeden pán z Brazílie. Ako sme skočili zo zodiacu so stage, dvojčaťom a kamerou, hneď som cítil, že mi zateká do rukavice a videl som, že je komplet roztrhnutá. Priateľka tiež hovorí na hladine ako nás unášal mierny prúd k bójke na hladine, že zateká do obleku. Samozrejme to nebolo jednoduché dostať sa späť na čln. Foťák som dal podržať pánovi pri bójke,aby ma čakal. Prvá sa dostala do člna priateľka a potom mali vyloviť mňa. Doplával som kčlnu horko-ťažko keďže bol prúd. Potom na rebríku s 3 fľašami som začal vymienať rukavicu, jednou rukou som sa držal a takmer som sa už neudržal, keďže ma prúd chcel stiahnuť dole. Potom sa to konečne podarilo a doplával som k bójke a s pánom sme sa zanorili. On ma čakal asi v 25 metroch, keďže trvdil, že nemá hlbšie certifikát (bol to OWD inštruktor, takže nechápem). Ja som sa pustil k vraku Parat do cca 55 metrov a cestou späť sa ku mne pripojil. Na konci som mu ukázal, aby strelil bójku. V AOWD žiaci vypúšťajú bójku trocha lepšie ako on. Trvalo mu to 5 minút.

Po ponore sme čakali na člne a pomaličky sa plavili k druhému vraku. Vonku pršalo, nebolo až tak kde sa zohriať. Síce zodiac mal prístrešok,ale priateľka bola premrznutá, mokrá a čakala na člne aj prvý ponor, povrchový interval a aj druhý ponor + cestu späť. Niekoľko hodín strávila mokrá a v zime.

Druhý ponor bol na neveľkom,ale peknom vraku Solvang. Pekne zarastený vrak rôznymi hubkami, špongiami, riasami…

Ďalší deň sme boli opäť na jeden ponor so zodiacom na vraku Haakon. Nebol to až tak zaujímavý vrak, bol tu síce pekný lodný šrób, záchod (ešte staromódny) a veľa platies.
No a tu na prednej časti vraku sa objavila nejaká čudná ryba. Vyzerala ako z rozprávky, alebo ako z inej planéty. (lumpsucker) Plávala niekoľko minút okolo nás a potom sa vytratila. Bolo tu opäť výstupové lano, tak sme začali s dekompresiou. Občas sa na deko zastávkach objavili aj medúzy.

Nasledujúci deň sme konečne šli veľkou loďou, keďže nás bolo už viac. Loď disponovala výťahom, vo vnútri miesta dosť, záchod, kuchyňa, sundeck,…Tešili sme sa po toľkých dňoch strávených na zodiacu. Mali sme ísť pozrieť vrak dosť ďaleko (asi 1:15 hodín) od základne. Aj sme dorazili na miesto,ale kapitán povedal, že je to riskantné, takže pôjdeme inde. Každý skákal do vody z výťahu, mňa spúšťali posledného. Super. Kapitán sa rozhodol pre ponor na Frankenwalde, ale plávali sme už na zadok vraku, keďže sme predok videli. Tu toho bolo viac na pozeranie. Boli tu kajuty a zadná časť bola pekná zachovalá, na fotenie fajn. Stretli sme tu väčšie tresky a platesu. Našli sme zopár tanierov, niečo ako umývadlo,…a viditeľnosť bola o dosť lepšia ako minule keď sme boli na prednej časti. Po dlhšej dekompresii sme komfortne doplávali k výťahu a vyniesli sme sa na palubu.

Ďalší vrak bol Bandak. Bol to plytší vrak,ale naozaj pekný. Zadná časť je zachovalá a je v celku. Je tu aj jeden väčší úhor. Viditeľnosť tu bola naozaj dobrá. Predok vraku je roztrúsený. Okolo vraku je tu bohatý život. Čo je iné ako na ostatných lokalitách, sú tu morské riasy v plytších častiach tzv. „Kelp“ Je to naozaj zaujímavé sa pozerať ako sa húpu vo vlnách a prúdoch. Niekomu z toho môže byť až zle 🙂 Po ponore opäť bójka a smer výťah.

Ďaľší deň sme opäť pakovali veci na veľkú loď. Boli sme dosť ďaleko, tiež vyše hodiny plavby. Leží tu vrak Tyrifjord, ktorý má nádherné kormidlo v zadnej časti vraku. Takisto je tu telegraf. Viditeľnosť tu bola naozaj slabá. Pri výstupovom lane sme našli zdochnutého úhora. Videli sme iba časť jeho tela,ale bol to poriadny kus. Na dekompresii na lane medzi korýtkami sme uvideli opäť niečo čo sa pohlo. Bol to zas maličký lumpsucker,ale tentoraz čierny. Hrali sme sa s ním. Sadol si aj na moje púzdro, mysliac si, že je to jeho mama 🙂 Potom preplával na domeport a nakoniec späť na lano. Aspoň nám ubehla 28 minutová dekompresia. Druhý ponor sme sa presunulik vraku SS Havda. Bola to zaujímavá loď, plná fliaš. Bol tu aj záchod, niekoľko umývadiel a plno rýb. Našli sme aj tu kraba a zaujímavosťou bol Mieň morský. Dekompresiu sme robili opäť v „džungli“ medzi riasami. Tu sme znova stretli medúzu, zas nejaký iný druh podobajúci sa karfiolu.

Predposledný deň sme mali ísť na vrak Macbeth. Kvôli počasiu sa to zrušilo a preto sme pluli k vraku Bandak, kde sme už síce boli,ale bol to fajn ponor. Našli sme tentokrát aj raju, nejakého divného slimáka a opäť úhora, ktorého som vylákal pohybmi prstov pred svetlom. Márne sme hľadali „Monkfish“ nikde nebol. Dekompresia medzi kelpami prebehla v poriadku a po vystrelení bójky sme sa presunuli k lodi. Druhý ponor znova vrak Solvang, kde priateľka ešte nebola (vtedy mrzla na zodiacu). Tu sme vyslobodili vedľa vraku asi 7 ks krabov z klietky. (bolo tam asi 4-5 klietok) bohužiaľ nás čas nepustil. Rybári pravdepodobne budú nadávať, ak pascu vytiahnu.

Posledný deň potápania bol slnečný a šli sme znova so zodiacom nasáčkovaný (6 potápači) Po príprave a nastrojení sme skočili do vody. Na foťáku na kontrolke vákua mi niečo nesedelo. Blikala modrá kontrolka, čo je pohotovostný režim. Nechápal som, lebo som skontroloval po vysatí vzduchu,že kontrolka svietila na zeleno. Tak sme s priateľkou čakali na hladine pri bójke kým sa čln priblíži a zoberie odomňa púzdro s foťákom. Nechcel som riskovať,ale kľudne mi mohlo natiecť už aj na hladine, keďže je foťák ťažký a nad hladinou som ho nevedel udržať. Škoda,lebo ponor bol naozaj super. Našiel som kúpeľňu. Pôvodne mala byť jedna kúpeľňa kapitána, ale už v skolabovanej veži na kapitánskom mostíku, ale ja som našiel takú istú s vaňou, zrkadlom a umývadlom. Na konci sme našli aj motor. Vplával som aj do nejakej veľkej miestnosti s oknami. Bohužiaľ tieto veci som nenafotil. Hlavne ma mrzí tá kúpeľňa. No v mozgu som si to nacvakal.

Keď sme dorazili na základňu, vybalili sme si veci, nechali sušiť a šli sme baliť civilné veci. Neskôr sme balili aj potápačské veci. Večer sa premietal nejaký film.
Skoro ráno sme vyrážali na trajekt. Čakala nás takmer 600 kilometrová trasa v Nórsku. Navigácia nás tentokrát viedla trocha šikovnejšou trasou a prešli sme aj cez veľmi iné a zaujímavé miesta v Nórsku. Po ceste trajektom sme mali opäť ubytovanie v Dánsku. Ako sme prespali v hoteli, pustili sme sa na viac ako 1500 kilometrovú trasu, plnú obmedzení. Tentokrát to trvalo iba 18 hodín. Vôbec to však neľutujem. Získali sme ďalšie skúsenosti, videli sme podvodný svet aký sme ešte nevideli. A hlavne v nás ostanú dobré zážitky.