Potápanie na Grüblsee (máj 2016)

Aj táto lokalita bola medzi dávnejšie plánovanými a konečne prišiel čas. Tento rok sa jazero čistilo, to znamená, že ho vypustili a kompletne očistili okraje a dno, aj atrakcie boli očistené. Práve preto sme čakali nejakú extra dobrú viditeľnosť. Aj majiteľka nám hovorila, že pred týždňom keď bola ona vo vode bola asi 25 m viditeľnosť, čo sa mi zdalo trocha prehnané. Bohužiaľ sa tak aj stalo. Keď sme dorazili ani z vrchu jazero nevyzeralo extra čisté. Po zaplatení vstupného sme dostali malé umelohmotné vajíčko (ako býva v kinder vajíčku) a tam bola strava pre pstruhov,ktorých sme mohli pod vodou kŕmiť.
Ako sme vošli do vody, hneď sa okolo nás zhromažďovali pstruhy. Po zanorení nás sprevádzali až k plošine, kde je zavesený aj žralok. Po rozbalení vajíčka začali neskutočne rýchlo žrať a plávali okolo nás ako divé. Chalan, ktorý mal rovnako žltú masku ako vajíčko,ho pstruh kusol do masky.
Po nakŕmení sme plávali popri atrakciách dozadu. Videli sme UFO sošky, rytiera, rôzne sošky z Egypta a pod. Po ceste sme stretli aj jesetera „albína“. Viditeľnosť nás sklamala. Nebolo vidieť viac ako 3-4 m. Čo je oproti 25 m, ktoré majiteľka tvrdila prehnané.
Ďalšia vec je, ktorá nás sklamala je jedlo. Hovorila, že má viac chutných jedál v ponuke. Keď sme však došli, mala akurát polievku a mrazenú pizzu. No bohužiaľ.
Druhý ponor som si bral kameru a natočil pstruhov. Boli medzi nimi aj sivone americké, ktoré sú zaujímavo sfarbené.

Našli sme aj iné atrakcie ako psa, korytnačku, sochu slobody, rúru,…
Počasie nám prialo asi pol dňa a druhý a tretí ponor sme sa potápali v daždivom počasí.
Tretí ponor bol najdlhší cez 70 minút. Zaujímavé bolo, že pstruhy sa držali len v prednej časti jazera. Vzadu sme ich nikdy nestretli. Samotná lokalita je v peknom prostredí,ale čo sa týka viditeľnosti, nebol som nadšený. Jazero je umelé, je to vlastne vybetónované dno a pokryté fóliou, podobne ako jazierka na dvore. Čiže ak niekto čaká prirodzené pekné prostredie s konármi, skalami, kameňmi a pod, tak na to môže zabudnúť.
Celkovo to bolo dobré, neľutujem, že som to videl, ale nie je isté, že sem budem chodiť častejšie.

Výletík na Attersee (máj 2016)

Na tejto lokalite sme boli už viackrát. Tentokrát sme došli opäť na dva dni,aby to nebolo moc únavné.
Hotel sme zarezervovali už dva mesiace pred príchodom. Našťastie hneď ráno sme si mohli veci odložiť na izbe takže hneď po krátkej prestávke z dlhej cesty sme šli na prvú lokalitu.(Ofen)
Plán bol hlboký ponor (pre mňa) a ostatní šli podľa kvalifikácie. Nebol som nikdy hlbšie so sidemount konfiguráciou ako 40 m a preto som to chcel skúsiť, keďže som absolvoval aj kurz tec sidemount.
Mal som ako väčšinou na technické ponory vzduch, EAN50 a kyslík.
Plán bol čln, odtiaľ dole ku stene a pomaličky hore. Tak sa aj stalo. Pomalé klesanie, trocha poupravenie fliaš pod vodou, svetla a pod. Narkóza začala asi v 45-50 metroch. Nebolo to nič vážne, takéto narkózy som zažil viackrát a presne som vedel, čo robím.
Ako aj pred dvoma rokmi pri potápaní do 86 m som zaregistroval mierny „free flow“ na automatike a tentokrát takisto.
Bolo to tiež s automatikami Apeks. Nebolo to nič vážne, iba mierne bublanie, trocha som nastavil nádychový odpor a prestalo to.
Trocha som sa cítil byť preťažený,ale nakoniec to bolo v poriadku. Dole bola veľmi pekná viditeľnosť, hore o čosi slabšia.
Po dosiahnutí max hĺbky 71 m som pomaly začal stúpať asi do 50 m odtiaľ som chvíľu plával ešte smerom na sošku Madony, ktorú som teraz nenašiel. Po nie moc dlhej dekompresii (asi 35 min) v relatívne príjemnej teplote vody (9 C) som vyliezol v poriadku. Jedna výhoda bola, že som bol so sidemount a nemusel som šľapať s dvojčaťom k autu,ale pekne som si odopol fľaše a trocha som využil členov „nepotápačov“ a fľaše mi odniesli k autu, začo im Ďakujem.

Po tomto ponore sme sa presunuli na lokalitu Wrack Dixi (chceli sme Twin Towers,ale bola tam rekonštrukcia steny a stroje mali na parkovisku). Tu už bolo naozaj horúco. Slnko doslova pražilo. Začal byť aj vietor a schody boli pod vodou, čiže som sa musel najskôr obliecť do obleku a potom odvláčiť fľaše. Opäť mi pomohli aj ostatní. Tu sme si pozreli člny napravo aj naľavo. Žiadne väčšie ryby neboli ani mieň. Po dvoch ponoroch sme sa vybrali naplniť fľaše, popritom sme si sadli do reštaurácie,ktorá je hneď pri plniarni. Po klasických „víneršnicloch“ sme šli na tretiu lokalitu. V pláne bol BMW Dixi, navigácia nás tam doviedla avšak ja som nejak zaparkoval asi 200 metrov pred touto lokalitou mysliac si, že sme už tu a boli sme na lokalite Wandl.
Tak sme si povedali, že ostaneme tu. Tu som sa aj tak nepotápal. Vlny boli už naozaj dosť veľké a pri kraji to vyzeralo na zlú viditeľnosť. Tu som si fľaše radšej pripol na seba hneď na lavičke a po schodoch som šiel dole s nimi. Dole nás však prekvapila celkom fajn viditeľnosť. Našli sme tu aj nejaký vrak auta v 17 m, bolo tu dosť veľa kmeňov, konárov, skaly a pod.
Neboli sme sklamaní. Na konci ponoru, keď sme našli rastliny s ikrami ostrieža, nás prekvapila obrovská šťuka, plávajúca kľudne oproti nám. Nenechala sa moc vyrušovať.

Po vyčerpávajúcom dni a po dobrej večeri v hoteli sme si šli pomaly ľahnúť a nabrať energiu na ďaľší deň.
Ráno o 8:00 sme sa naraňajkovali a pomaly vyrazili na prvý ponor. Lokalita bola Unterwasserwald. Bol som tu kedysi dávnejšie, preto som si to už moc nepamätal. Našli sme po niekoľkých minutách obrovské kmene. Je ich tu dosť veľa a sú od hĺbky asi 15 m až po cca 35 m. Videli sme konečne aj malého mieňa, ktorý vykúkal spod kmeňa.
Po ponore sme opäť šli naplniť fľaše a dali sme si ľahší obed,aj keď sme moc hladní ešte neboli. Druhý ponor sme plánovali na Weissenbacheinlauf, kde som tiež bol pred pár rokmi,ale v letnom období a voda bola vtedy kalná. Bol som zvedavý ako to bude vyzerať. Dobre som si pamätal, že je tu dosť veľa stromov. Momentálne sme tu videli aj húfy ostriežov a bolo ich dosť. V jednej časti boli aj trávnaté rastliny, konáre a ryby pokope a vytváralo to veľmi zaujímavý efekt. Pekné.
Tretí ponor sme sa presunuli asi o pár km ďaľej k BMW Dixi. Tu som sa rozhodol, že už ostanem vonku keďže už aj na druhom ponore pršalo,takisto som mal odšoférovať ešte 400 km domov, tak som ostal na brehu.
Hneď ako chalani vyliezli z vody sme sa pobalili a vyštartovali na dlhú únavnú cestu. Samozrejme víkend bol plný zážitkov a opäť sme získali nové skúsenosti v oblasti potápania.

Ponor do 86 m hĺbky so vzduchom (Attersee február 2014)

Plánovali sme sem prísť v zimnom období,aby som natočil a nafotil atrakcie,ktoré sa cez leto nedajú kvôli špinavej vode v menších hĺbkach. Nedávno som si zakúpil púzdro na GoPro 3 + do 150 m, tak som si povedal, že musím natočiť nejaké video aj z hlbšej časti jazera. Mal som na pláne hneď prvý deň, že spravím ten hlbší ponor a potom ostatné urobím plytšie. Došli sme na moju obľúbenú lokalitu, ktorú mnohí technickí potápači poznajú a to je Ofen. Je tu pekná stena a výhoda je, že netreba plávať dlho a ku stene sa dá dostať za pár minút. Všetko bolo ok, nachystané stage s EAN50 a čitým kyslíkom + 2 x 18 L dvojča a argónka 2 L. Kamera a svetlo odskúšané. Vo vode boli vlny tak to nebolo ľahké manipulovať naraz so stage, kamerou a plutvami, ale nikto nepovedal, že to bude ľahké. Mal som na sebe aj plienky,ktoré som začal nedávno používať.

Mnohí si myslia,že tento ponor mal trvať extrémne dlho, vôbec nie, mal som byť len krátku dobu v hĺbke. Keď som mal všetko na sebe pomaly som začal plávať smerom na čln v 6 m, po ceste som sa hrajkal so svetlom na kamere a nastavoval uhol svietenia. Pomaly som sa dostával hlbšie a hlbšie. Už v 45 m som cítil narkózu čo bolo u mňa čudné. Samozrejme voda bola chladná tak aj preto. Nakoniec asi v 10.-tej minúte som sa dostal do hĺbky 86 m, kde som si všimol dve menšie ryby. Nevedel som po ponore či to bola len halucinácia alebo tam naozaj boli ryby, ale na záberoch som si pozrel, že ryby tam naozaj boli. To čo som si všimol v hĺbke bolo minimálny „free flow“ z automatiky. Trocha som pootočil kolečkom na Venturiho efekt a potom to prestalo. Cítil som narkózu a minimálne sluchové halucinácie. Pravdepodobne som aj rozmýšľal keď som zapol kameru,natočil video a potom ju vypol. Pomaly som začal so stúpaním, plával som popri stene a ako som stúpal pomaly sa narkóza začala strácať už aj v hĺbkach okolo 60 m. Urobil som niekoľko „deepstop“- ov a potom som začal s dekompresiou od 21 m s EAN50 asi 15 minút a neskôr od 6 m s kyslíkom takisto 15 minút. Ponor netrval ani viac ani menej ako 62 minút.

Po ponore som sa cítil veľmi dobre, v aute som mal nachystaný DAN kufrík a 10 L fľašu kyslíku na prvú pomoc v prípade núdze,ale našťastie som to nepotreboval. Po ponore sme sa šli dobre najesť, čo iné ako wienerschnitzel so zemiakmi za 19 € (keby som vedel, že stojí toľko, tak si ho aj vychutnám). Všetko bolo v poriadku, po niekoľkých hodinách som bol opäť vo vode.

Grüner see (máj-jún 2008)

Už dosť dlho sme sa chystali na túto lokalitu a konečne sa nám to podarilo. Po príchode na parkovisko sme sa rozhodli obzrieť si jazero dookola. Keď sme ho uvideli, neverili sme vlastným očiam, krásne modrastá voda, dalo sa vidieť dno, všetky detaily. Neskutočné. Obišli sme cca za hodinu celé jazero. Potom sme sa nemohli dočkať kedy sa hodíme do tej krásnej vody. Rýchlo sme sa naobliekali, bolo veľmi teplo,ale museli sme sa obliecť do sucháčov. Potom nasledovalo 50-70 m trápenie, prejsť s plnou výstrojou k jazeru, do mierneho kopca. Pred nami už bolo dosť veľa potápačov. Ako sme sa zanorili očarila nás neskutočne čistá voda a super viditeľnosť aj napriek tomu, že tam bolo veľa potápačov. Boli sme na tomto mieste 2 krát za mesiac, ale stálo to zato, spravili sme 7 ponorov. Čím ďalej sme sa tu potápali, tým viac miest sme tu objavili a voda neustále stúpala a zaplavovala turistické chodníky, cestičky, most, lavičky, lúky a pod. Ponor na tejto lokalite stojí naozaj zato, miestami keď idete medzi prvými do vody, vás čaká 50 m viditeľnosť aj v tom prípade ak slnko nesvieti. Potápal som sa v mori na rôznych miestach, ale ani tam takáto viditeľnosť nebola. Rýb tu nie je veľa, žije tu Pstruh dúhový. Je to super pocit plávať nad lúkami, nad cestičkami, pri lavičkách, moste, stromoch, kde pred nami chodili turisti. Je to naozaj nezabudnuteľný zážitok. Pri pohľade smerom ku hladine vidíte Alpy, ktoré jazero obopínajú. Vždy keď sme prišli domov, rozmýšľal som len nad tým ako a kedy sa sem opäť môžem vrátiť. Už viem, že sem budem chodiť každý rok.