Potápanie Rakúsko (november 2019)

Bolo to tak rýchlo vymyslené,aby sme šli do Rakúska potápať sa na niekoľko jazier. V pláne mali byť asi 3 jazerá (Attersee, Gosausee a Traunsee). Každý deň som pred odchodom sledoval počasie. Raz to vyzeralo dobre, inokedy otrasne a bolo to také akurát.
Keďže prvý deň malo byť celkom pekne a slnečno, mal som v pláne ako prvé jazero Gosausee. Bohužiaľ od práve tohto dňa bol Gasthof zavretý. Došli sme k jazeru, bolo tu pár ľudí, potápač ani jeden. Keď sme sa šli prejsť k jazeru ako to vyzerá, nemusel som mať vysokú školu na to, aby som zistil, že je tam veľmi málo vody. Keďže sa k jazeru dalo dostať iba pešo, rozhodol som sa, že nepôjdem s dvojčaťom 2 x 12 a stage ako som mal pôvodne na pláne, ale pôjdem s 2 x 7 a EAN36. Naobliekal som sa, kolegovci mi pomohli s foťákom. Po zanorení, ma čakala celkom pekná viditeľnosť aj keď zelenkastá voda. Klesal som a zároveň nabral plánovaný smer. Je tu množstvo skál, konárov, menších kmeňov,… Dostal som sa do hĺbky 35 m, nitrox ma ďalej už nepustil. Dno stále klesalo dole stupňovite. Veľká škoda, že som nemohol zistiť aktuálnu hĺbku. Pod vodou som cítil chlad na jednu nohu. Na sucháči už pred absolvovaním tejto cesty som mal vydretú pravú botku. Aj som to lepil a bolo to ok, ale pravdepodobne sa diery obnovili. A spôsobila to páska nad botkou. Niekto mi povedal,aby som si tú pásku odstránil, už som tak urobil. (dajte si pozor hlavne na SANTI oblekoch, už mám na oboch oblekoch vyšúchané botky od tejto pásky). Pri návrate späť som našiel v 4-5 m česlo-výpusť. Pôvodne som čítal, že jedno je v 10 m, to bolo asi toto, keďže hladina bola nízko. Ponor bol ináč naozaj dobrý a pekný.

Po ponore sme sa vybrali ešte do mestečka Hallstatt pri jazere Hallstattsee. Zaparkovali sme a prebehli dedinku, ktorá má svoje čaro. Nečakajte tu takmer žiadneho európana, boli tu takmer iba číňania. Aj obchodíky mali niektoré čínske názvy. Dajú sa tu kúpiť pohľadnice, magnetky, somarinky,…

Odtiaľ sme šli do nášho penziónu asi 12 km od jazera. Na druhý deň pri raňajkách som ešte uvažoval či ísť už na Attersee, kde sme mali mať ubytovanie a už potápať tam, alebo sa ešte pozrieť na Traunsee. Rozhodol som sa pre Attersee, keďže aj pršalo. Navštívil som konečne Schwarze Brücke, kde nie je moc veľa miest na parkovanie. Teraz tam nebola ani noha. Po preskúmaní, kde pôjdem do vody, kam si dám stage, foťák atď.,som sa naobliekal, nacvakal stage a zanoril. Pomaly som postupoval doprava, kde mala byť stena. Našiel som síce nejaké polozvislé klesanie, ale žiadnu extra peknú stenu. Pustil som sa do hĺbky 68 m, odtiaľ pomaly som začal so stúpaním. Popri kraji ako som robil deko, tu bolo viac skál ako dole. Viditeľnosť bola pri kraji slabšia cca 5 m. Nohu som cítil zas, bola komplet mokrá.

Ešte pred príchodom som si chcel zbaliť aj druhý sucháč, no bohužiaľ som sa rozhodol iba pre jeden. Chvala bohu voda nebola extrémne studená, dole síce áno, ale hore ešte cez 11 C. Potom sme šli na ubytovanie. Malo tu byť aj plnenie fliaš, čo mi povedal majiteľ. Potom sa stalo, že sa majiteľ neukázal iba sme mu furt vyvolávali. Keďže prvý plán nafúkať fľaše bolo pri Gosausee, tam to bolo zavreté, druhý plán bol na Attersee v Under Pressure, oni mali otvorené až od štrvtka (bol utorok). Povedal mi majiteľ UP, že sa dá nafúkať cez automat. Nechcelo sa mi registrovať a vypĺňať kraviny cez web + číslo karty a previesť tam sumu,… Mal som ešte 90 barov + viac stage, tak som sa rozhol, že v stredu pôjdem na plytkú lokalitu, kde som ešte nebol a to na Hausboot. V utorok večer sme naháňali nejakú reštauráciu, kde by sme si dali niečo teplé. Keď sa chcete najesť v novembri okolo Attersee cez týždeň, tak na to zabudnite. Boli sme pri 5-7 reštauráciách, všetky zavreté, obvolali sme ďalších 5-6, mali zavreté. Jednu sme našli konečne a tá bola celá rezervovaná. Tak už sme pomaly, ale isto umierali od hladu. Podarilo sa zavolať do jednej pizzerie (bohužiaľ iba pizzerie), tí mali otvorené. Jeden problém bol iba, že to bolo 40 km od nás. Nevadí, šli sme, najedli sa a pokračovali späť na ubytovanie. Už večer začalo snežiť. Sucháč som si vláčil vždy po ponore hore, sušičom na vlasy som si sušil nohu a botku. V stredu pri raňajkách krásne snežilo, všetko bolo biele. Raňajky nás prekvapili. Boli sme štyria, dostali sme 6 plátkov šunky, 5-6 plátkov syra, niekoľko masiel, džemov, med, džús a cca 4 croissantov. Pečivo bolo tak, že pre každého 2. Koľko bolo zeleniny? 4 ks cherry paradajok. Nech sa na mňa nikto nehnevá za 42 €/noc/osobu a dostaneme 6 plátkov šunky a 4 cherry paradajky? Nebudem menovať ubytko, potápači ho poznajú dobre. Teda po sýtych raňajkách, sme sa vybrali na lokalitu Hausboot. Bolo tam parkovisko, avšak vzdialené od miesta vstupu asi 150 m. Bol zákaz vjazdu a rampa, ktorá bola otvorená. Tak som rýchlo nacúval k altánku, ktorý je asi 30 m od miesta vstupu, vyložil si veci a odparkovali sme na parkovisko. Tu už po snehu nebolo ani stopy. Naobliekal som sa a skočil do vody. Našiel som aj hausboot, pár člnov okolo, piliere asi 3-4 m vysoké- niečo ako bludisko pre potápačov, pár atrakcií. Nič extra, ale keďže som mal relatívne málo vzduchu, tak celkom fajn ponor. Po ponore sme už začali rozmýšľať kam sa pôjdeme najesť.

Rozhodli sme sa pre nezdravé jedlo v Mc Donalds iba 20 km od nás. Po vybalení a rýchlej sprche sme aj vyrazili. Po návrate späť na izby sme zistili, že od 18:00 bude otvorená reštaurácia aj v našom objekte. Hladní sme už moc neboli,ale predsa sme šli dole a niečo si dali pod zub. Posledný deň som ráno s mojou polovičkou vyrazil do Under Pressure nafúkať fľaše. Konečne mali otvorené. Potom sme sa vrátili na ubytovanie, pobalili veci a nahádzali všetko do auta. Odtiaľ sme šli na lokalitu Ofen. Spravili tam pred cca rokom schody, aby bol vstup bližšie k parkovisku. Po vstupe do vody, som mal vpláne nájsť čln v 6-7 m a odtiaľ sa pustiť na stenu. Plával som, ale akosi ťažko. Ubehlo asi 10 minút a stále som nemohol nájsť čln. Tak som si myslel, že som ho minul, preto som začal s klesaním. Dostal som sa síce do plánovanej hĺbky, bola tu aj taká „polostena“, ale nebolo to, čo som si pamätal. V plytšej časti som pochopil prečo sa mi plávalo na začiatku ťažko. Bol prúd, ktorý ma teraz unášal k miestu vstupu. Po ceste som narazil konečne aj na čln. Myslel som si, že je o dosť bližšie k miestu vstupu. Je to min. 10-12 minút (podľa prúdu vody). Dokončil som dekompresiu a pomaly sa vynoril. Bol to pekný ponor až na zmoknutú nohu.

Pred cestou domov, sme sa ešte vedeli najesť priamo vo Weyreggu, kde bola otvorená reštaurácia a mohol sem aj pes. Takže najedení sme sa vybrali domov. Cesta bola celkom v pohode.

Potápanie Traunfall (september 2018)

Minulý rok som sem plánoval prísť,ale všetko bolo obsadené. Dostali sme termín na september v tomto roku. Po príchode sme sa ubytovali, čo bolo naozaj pekné. Z troch ľudí takmer nikto nehovoril po anglicky, najmenej hovoril majiteľ čo je smutné. Nevieš po nemecky tvoj problém. Ráno mala prísť baba,ktorá mala hovoriť po anglicky dobre. Mali sme briefing o 9:00. Predtým sme si vybalili veci, ktoré sme nevedeli kam presne dávať,pretože nám to po anglicky nikto nepovedal. Už zložený výstroj sme si napakovali do dodávky, čo je nenormálne z hľadiska možnosti zničenia. Čo bolo pre nás trocha málo ideálne, že nás zobrali do lesa cez lesnú cestu na jedno miesto odkiaľ sme si veci museli ešte odniesť asi 60 m k vode odtiaľ do vody a jedna verzia bola plávať dole prúdom a vyliezť na jednom určenom bode a odtiaľ sa vrátiť pešo niekoľko sto metrov alebo druhá verzia otočiť sa pri danom mieste a plávať hore prúdom a opäť sa vynoriť na mieste vstupu. Kráčať pár sto metrov už len s 10 kg foťákom asi nikto nebude chcieť + s výstrojom a plávať proti prúdu…Po ponore sme im mali zavolať, že sme vyliezli a prišli pre nás. Bolo tu už potom dosť potápačov, čo sa mi vôbec nepáčilo. Samozrejme zobrali cca 6 potápačov naraz v dodávke, výstroj nahádzaný pre 6 ľudí len tak a cez skackajúcu lesnú cestu späť, čo je dosť choré a neprofesionálne.

Druhý ponor sme už v ten deň nerobili,ale mohli sme ísť šnorchľovať okolo vodopádov a kúsok smerom dole po prúde. Nechcelo sa mi šnorchľovať, ale predsa som sa na to dal. Samozrejme od základne sme tam šľapali pešo v sucháčoch s plutvami v ruke. Mali sme skočiť zo 4 metrovej výšky. Mal som so sebou GoPro pretože s veľkým foťákom by som to neriskoval. V pohode som skočil, bol to zvláštny pocit. Keď všetci naskákali do vody pomaly sme začali plávať k vodopádom. Bola tu naozaj krásna viditeľnosť a mnoho rýb, hlavne pstruhov. Preplávali sme aj cez dosť drsné prúdy, cez skaly vo veľmi plytkej vode. Miestami sme nič nevideli od bublín, ktoré sa vytvárali od prúdu vody na skalách. Niečo ako rafting avšak bez člna. Bolo to naozaj pekné. Čo som nechápal, že tam boli aj potápači so žaketmi a monofľašou. Keď som sa pýtal našej sprievodkyni či sa tu dá potápať tak sa na všeličo vyhovárala a hovorila, že by sa dalo ,ale treba špeciálny výstroj a podobné trápne výhovorky. Keď vidím na vlastné oči potápača s bežným výstrojom a takisto plno fotiek na nete okolo vodopádov, tak nech mi netvrdí, že to ide bohužiaľ len so špeciálnym výstrojom. Keby moc chceli zariadili by to.

Na druhý deň sme si naplánovali opäť len jeden ponor keďže nás brali zas na tú lesnú cestu a znovu v ponuke tá istá lokalita. Tentokrát sme plávali na inej strane rieky, čo bolo trocha zaujímavejšie. V rieke je plno rakov. A sú tu aj rozmernejšie kusy. Mali sme šťastie aj na väčšiu mrenu. Na tomto ponore sme sa dostali v strede rieky do jedného vyhĺbeného údolia, čo bolo naozaj zvláštne a pekné. Voda tu mala hĺbku 10 m. Bol tu aj relatívne silný prúd. Po ponore nám ponúkali zas nejaké to šnorchlovanie,alebo potápanie so špeciálnym výstrojom za ďalší poplatok. Nezúčastnili sme sa toho.

Celkovo samozrejme neľutujem, že som tu bol,ale čakal som od toho viac a hlavne milší prístup majiteľa potápačského centra. Keď sem ešte prídem, pozisťujem či sa tu dá potápať okolo vodopádov aj bez potápačského centra. Keďže sa tu kúpali aj civilný ľudia, myslím si, že by sa to v pohode dalo.

V jeden deň večer sme navštívili hlavne kvôli reštaurácii mesto Linz. Večer čo sme nevedeli sa tu konala nejaká akcia, predstavenie na rieke a popri nej. Bol to zvláštny program plný svetelných a zvukových efektov. Bol tu nejaký tank, robot, kostra koňa, lietajúci obrovský vták, všetko vysvietené. Zabezpečovali to aj lode na rieke pohybom, čo je dosť náročné. Na druhý deň sme navštívili Traunsee, kde sme sa šli tiež najesť a tu zas len náhodou sme natrafili na letecké dni a tiež milión ľudí. Takmer sme nenašli voľné parkovisko. Celkovo to boli zaujímavé tri dni, odniesli sme si domov fajn zážitky.

Potápanie na Grüblsee (máj 2016)

Aj táto lokalita bola medzi dávnejšie plánovanými a konečne prišiel čas. Tento rok sa jazero čistilo, to znamená, že ho vypustili a kompletne očistili okraje a dno, aj atrakcie boli očistené. Práve preto sme čakali nejakú extra dobrú viditeľnosť. Aj majiteľka nám hovorila, že pred týždňom keď bola ona vo vode bola asi 25 m viditeľnosť, čo sa mi zdalo trocha prehnané. Bohužiaľ sa tak aj stalo. Keď sme dorazili ani z vrchu jazero nevyzeralo extra čisté. Po zaplatení vstupného sme dostali malé umelohmotné vajíčko (ako býva v kinder vajíčku) a tam bola strava pre pstruhov,ktorých sme mohli pod vodou kŕmiť.
Ako sme vošli do vody, hneď sa okolo nás zhromažďovali pstruhy. Po zanorení nás sprevádzali až k plošine, kde je zavesený aj žralok. Po rozbalení vajíčka začali neskutočne rýchlo žrať a plávali okolo nás ako divé. Chalan, ktorý mal rovnako žltú masku ako vajíčko,ho pstruh kusol do masky.
Po nakŕmení sme plávali popri atrakciách dozadu. Videli sme UFO sošky, rytiera, rôzne sošky z Egypta a pod. Po ceste sme stretli aj jesetera „albína“. Viditeľnosť nás sklamala. Nebolo vidieť viac ako 3-4 m. Čo je oproti 25 m, ktoré majiteľka tvrdila prehnané.
Ďalšia vec je, ktorá nás sklamala je jedlo. Hovorila, že má viac chutných jedál v ponuke. Keď sme však došli, mala akurát polievku a mrazenú pizzu. No bohužiaľ.
Druhý ponor som si bral kameru a natočil pstruhov. Boli medzi nimi aj sivone americké, ktoré sú zaujímavo sfarbené.

Našli sme aj iné atrakcie ako psa, korytnačku, sochu slobody, rúru,…
Počasie nám prialo asi pol dňa a druhý a tretí ponor sme sa potápali v daždivom počasí.
Tretí ponor bol najdlhší cez 70 minút. Zaujímavé bolo, že pstruhy sa držali len v prednej časti jazera. Vzadu sme ich nikdy nestretli. Samotná lokalita je v peknom prostredí,ale čo sa týka viditeľnosti, nebol som nadšený. Jazero je umelé, je to vlastne vybetónované dno a pokryté fóliou, podobne ako jazierka na dvore. Čiže ak niekto čaká prirodzené pekné prostredie s konármi, skalami, kameňmi a pod, tak na to môže zabudnúť.
Celkovo to bolo dobré, neľutujem, že som to videl, ale nie je isté, že sem budem chodiť častejšie.

Výletík na Attersee (máj 2016)

Na tejto lokalite sme boli už viackrát. Tentokrát sme došli opäť na dva dni,aby to nebolo moc únavné.
Hotel sme zarezervovali už dva mesiace pred príchodom. Našťastie hneď ráno sme si mohli veci odložiť na izbe takže hneď po krátkej prestávke z dlhej cesty sme šli na prvú lokalitu.(Ofen)
Plán bol hlboký ponor (pre mňa) a ostatní šli podľa kvalifikácie. Nebol som nikdy hlbšie so sidemount konfiguráciou ako 40 m a preto som to chcel skúsiť, keďže som absolvoval aj kurz tec sidemount.
Mal som ako väčšinou na technické ponory vzduch, EAN50 a kyslík.
Plán bol čln, odtiaľ dole ku stene a pomaličky hore. Tak sa aj stalo. Pomalé klesanie, trocha poupravenie fliaš pod vodou, svetla a pod. Narkóza začala asi v 45-50 metroch. Nebolo to nič vážne, takéto narkózy som zažil viackrát a presne som vedel, čo robím.
Ako aj pred dvoma rokmi pri potápaní do 86 m som zaregistroval mierny „free flow“ na automatike a tentokrát takisto.
Bolo to tiež s automatikami Apeks. Nebolo to nič vážne, iba mierne bublanie, trocha som nastavil nádychový odpor a prestalo to.
Trocha som sa cítil byť preťažený,ale nakoniec to bolo v poriadku. Dole bola veľmi pekná viditeľnosť, hore o čosi slabšia.
Po dosiahnutí max hĺbky 71 m som pomaly začal stúpať asi do 50 m odtiaľ som chvíľu plával ešte smerom na sošku Madony, ktorú som teraz nenašiel. Po nie moc dlhej dekompresii (asi 35 min) v relatívne príjemnej teplote vody (9 C) som vyliezol v poriadku. Jedna výhoda bola, že som bol so sidemount a nemusel som šľapať s dvojčaťom k autu,ale pekne som si odopol fľaše a trocha som využil členov „nepotápačov“ a fľaše mi odniesli k autu, začo im Ďakujem.

Po tomto ponore sme sa presunuli na lokalitu Wrack Dixi (chceli sme Twin Towers,ale bola tam rekonštrukcia steny a stroje mali na parkovisku). Tu už bolo naozaj horúco. Slnko doslova pražilo. Začal byť aj vietor a schody boli pod vodou, čiže som sa musel najskôr obliecť do obleku a potom odvláčiť fľaše. Opäť mi pomohli aj ostatní. Tu sme si pozreli člny napravo aj naľavo. Žiadne väčšie ryby neboli ani mieň. Po dvoch ponoroch sme sa vybrali naplniť fľaše, popritom sme si sadli do reštaurácie,ktorá je hneď pri plniarni. Po klasických „víneršnicloch“ sme šli na tretiu lokalitu. V pláne bol BMW Dixi, navigácia nás tam doviedla avšak ja som nejak zaparkoval asi 200 metrov pred touto lokalitou mysliac si, že sme už tu a boli sme na lokalite Wandl.
Tak sme si povedali, že ostaneme tu. Tu som sa aj tak nepotápal. Vlny boli už naozaj dosť veľké a pri kraji to vyzeralo na zlú viditeľnosť. Tu som si fľaše radšej pripol na seba hneď na lavičke a po schodoch som šiel dole s nimi. Dole nás však prekvapila celkom fajn viditeľnosť. Našli sme tu aj nejaký vrak auta v 17 m, bolo tu dosť veľa kmeňov, konárov, skaly a pod.
Neboli sme sklamaní. Na konci ponoru, keď sme našli rastliny s ikrami ostrieža, nás prekvapila obrovská šťuka, plávajúca kľudne oproti nám. Nenechala sa moc vyrušovať.

Po vyčerpávajúcom dni a po dobrej večeri v hoteli sme si šli pomaly ľahnúť a nabrať energiu na ďaľší deň.
Ráno o 8:00 sme sa naraňajkovali a pomaly vyrazili na prvý ponor. Lokalita bola Unterwasserwald. Bol som tu kedysi dávnejšie, preto som si to už moc nepamätal. Našli sme po niekoľkých minutách obrovské kmene. Je ich tu dosť veľa a sú od hĺbky asi 15 m až po cca 35 m. Videli sme konečne aj malého mieňa, ktorý vykúkal spod kmeňa.
Po ponore sme opäť šli naplniť fľaše a dali sme si ľahší obed,aj keď sme moc hladní ešte neboli. Druhý ponor sme plánovali na Weissenbacheinlauf, kde som tiež bol pred pár rokmi,ale v letnom období a voda bola vtedy kalná. Bol som zvedavý ako to bude vyzerať. Dobre som si pamätal, že je tu dosť veľa stromov. Momentálne sme tu videli aj húfy ostriežov a bolo ich dosť. V jednej časti boli aj trávnaté rastliny, konáre a ryby pokope a vytváralo to veľmi zaujímavý efekt. Pekné.
Tretí ponor sme sa presunuli asi o pár km ďaľej k BMW Dixi. Tu som sa rozhodol, že už ostanem vonku keďže už aj na druhom ponore pršalo,takisto som mal odšoférovať ešte 400 km domov, tak som ostal na brehu.
Hneď ako chalani vyliezli z vody sme sa pobalili a vyštartovali na dlhú únavnú cestu. Samozrejme víkend bol plný zážitkov a opäť sme získali nové skúsenosti v oblasti potápania.

Ponor do 86 m hĺbky so vzduchom (Attersee február 2014)

Plánovali sme sem prísť v zimnom období,aby som natočil a nafotil atrakcie,ktoré sa cez leto nedajú kvôli špinavej vode v menších hĺbkach. Nedávno som si zakúpil púzdro na GoPro 3 + do 150 m, tak som si povedal, že musím natočiť nejaké video aj z hlbšej časti jazera. Mal som na pláne hneď prvý deň, že spravím ten hlbší ponor a potom ostatné urobím plytšie. Došli sme na moju obľúbenú lokalitu, ktorú mnohí technickí potápači poznajú a to je Ofen. Je tu pekná stena a výhoda je, že netreba plávať dlho a ku stene sa dá dostať za pár minút. Všetko bolo ok, nachystané stage s EAN50 a čitým kyslíkom + 2 x 18 L dvojča a argónka 2 L. Kamera a svetlo odskúšané. Vo vode boli vlny tak to nebolo ľahké manipulovať naraz so stage, kamerou a plutvami, ale nikto nepovedal, že to bude ľahké. Mal som na sebe aj plienky,ktoré som začal nedávno používať.

Mnohí si myslia,že tento ponor mal trvať extrémne dlho, vôbec nie, mal som byť len krátku dobu v hĺbke. Keď som mal všetko na sebe pomaly som začal plávať smerom na čln v 6 m, po ceste som sa hrajkal so svetlom na kamere a nastavoval uhol svietenia. Pomaly som sa dostával hlbšie a hlbšie. Už v 45 m som cítil narkózu čo bolo u mňa čudné. Samozrejme voda bola chladná tak aj preto. Nakoniec asi v 10.-tej minúte som sa dostal do hĺbky 86 m, kde som si všimol dve menšie ryby. Nevedel som po ponore či to bola len halucinácia alebo tam naozaj boli ryby, ale na záberoch som si pozrel, že ryby tam naozaj boli. To čo som si všimol v hĺbke bolo minimálny „free flow“ z automatiky. Trocha som pootočil kolečkom na Venturiho efekt a potom to prestalo. Cítil som narkózu a minimálne sluchové halucinácie. Pravdepodobne som aj rozmýšľal keď som zapol kameru,natočil video a potom ju vypol. Pomaly som začal so stúpaním, plával som popri stene a ako som stúpal pomaly sa narkóza začala strácať už aj v hĺbkach okolo 60 m. Urobil som niekoľko „deepstop“- ov a potom som začal s dekompresiou od 21 m s EAN50 asi 15 minút a neskôr od 6 m s kyslíkom takisto 15 minút. Ponor netrval ani viac ani menej ako 62 minút.

Po ponore som sa cítil veľmi dobre, v aute som mal nachystaný DAN kufrík a 10 L fľašu kyslíku na prvú pomoc v prípade núdze,ale našťastie som to nepotreboval. Po ponore sme sa šli dobre najesť, čo iné ako wienerschnitzel so zemiakmi za 19 € (keby som vedel, že stojí toľko, tak si ho aj vychutnám). Všetko bolo v poriadku, po niekoľkých hodinách som bol opäť vo vode.

Grüner see (máj-jún 2008)

Už dosť dlho sme sa chystali na túto lokalitu a konečne sa nám to podarilo. Po príchode na parkovisko sme sa rozhodli obzrieť si jazero dookola. Keď sme ho uvideli, neverili sme vlastným očiam, krásne modrastá voda, dalo sa vidieť dno, všetky detaily. Neskutočné. Obišli sme cca za hodinu celé jazero. Potom sme sa nemohli dočkať kedy sa hodíme do tej krásnej vody. Rýchlo sme sa naobliekali, bolo veľmi teplo,ale museli sme sa obliecť do sucháčov. Potom nasledovalo 50-70 m trápenie, prejsť s plnou výstrojou k jazeru, do mierneho kopca. Pred nami už bolo dosť veľa potápačov. Ako sme sa zanorili očarila nás neskutočne čistá voda a super viditeľnosť aj napriek tomu, že tam bolo veľa potápačov. Boli sme na tomto mieste 2 krát za mesiac, ale stálo to zato, spravili sme 7 ponorov. Čím ďalej sme sa tu potápali, tým viac miest sme tu objavili a voda neustále stúpala a zaplavovala turistické chodníky, cestičky, most, lavičky, lúky a pod. Ponor na tejto lokalite stojí naozaj zato, miestami keď idete medzi prvými do vody, vás čaká 50 m viditeľnosť aj v tom prípade ak slnko nesvieti. Potápal som sa v mori na rôznych miestach, ale ani tam takáto viditeľnosť nebola. Rýb tu nie je veľa, žije tu Pstruh dúhový. Je to super pocit plávať nad lúkami, nad cestičkami, pri lavičkách, moste, stromoch, kde pred nami chodili turisti. Je to naozaj nezabudnuteľný zážitok. Pri pohľade smerom ku hladine vidíte Alpy, ktoré jazero obopínajú. Vždy keď sme prišli domov, rozmýšľal som len nad tým ako a kedy sa sem opäť môžem vrátiť. Už viem, že sem budem chodiť každý rok.

Potápanie Traunfall (september 2018)

Minulý rok som sem plánoval prísť,ale všetko bolo obsadené. Dostali sme termín na september v tomto roku. Po príchode sme sa ubytovali, čo bolo naozaj pekné. Z troch ľudí takmer nikto nehovoril po anglicky, najmenej hovoril majiteľ čo je smutné. Nevieš po nemecky tvoj problém. Ráno mala prísť baba,ktorá mala hovoriť po anglicky dobre. Mali sme briefing o 9:00. Predtým sme si vybalili veci, ktoré sme nevedeli kam presne dávať,pretože nám to po anglicky nikto nepovedal. Už zložený výstroj sme si napakovali do dodávky, čo je nenormálne z hľadiska možnosti zničenia. Čo bolo pre nás trocha málo ideálne, že nás zobrali do lesa cez lesnú cestu na jedno miesto odkiaľ sme si veci museli ešte odniesť asi 60 m k vode odtiaľ do vody a jedna verzia bola plávať dole prúdom a vyliezť na jednom určenom bode a odtiaľ sa vrátiť pešo niekoľko sto metrov alebo druhá verzia otočiť sa pri danom mieste a plávať hore prúdom a opäť sa vynoriť na mieste vstupu. Kráčať pár sto metrov už len s 10 kg foťákom asi nikto nebude chcieť + s výstrojom a plávať proti prúdu…Po ponore sme im mali zavolať, že sme vyliezli a prišli pre nás. Bolo tu už potom dosť potápačov, čo sa mi vôbec nepáčilo. Samozrejme zobrali cca 6 potápačov naraz v dodávke, výstroj nahádzaný pre 6 ľudí len tak a cez skackajúcu lesnú cestu späť, čo je dosť choré a neprofesionálne.

Druhý ponor sme už v ten deň nerobili,ale mohli sme ísť šnorchľovať okolo vodopádov a kúsok smerom dole po prúde. Nechcelo sa mi šnorchľovať, ale predsa som sa na to dal. Samozrejme od základne sme tam šľapali pešo v sucháčoch s plutvami v ruke. Mali sme skočiť zo 4 metrovej výšky. Mal som so sebou GoPro pretože s veľkým foťákom by som to neriskoval. V pohode som skočil, bol to zvláštny pocit. Keď všetci naskákali do vody pomaly sme začali plávať k vodopádom. Bola tu naozaj krásna viditeľnosť a mnoho rýb, hlavne pstruhov. Preplávali sme aj cez dosť drsné prúdy, cez skaly vo veľmi plytkej vode. Miestami sme nič nevideli od bublín, ktoré sa vytvárali od prúdu vody na skalách. Niečo ako rafting avšak bez člna. Bolo to naozaj pekné. Čo som nechápal, že tam boli aj potápači so žaketmi a monofľašou. Keď som sa pýtal našej sprievodkyni či sa tu dá potápať tak sa na všeličo vyhovárala a hovorila, že by sa dalo ,ale treba špeciálny výstroj a podobné trápne výhovorky. Keď vidím na vlastné oči potápača s bežným výstrojom a takisto plno fotiek na nete okolo vodopádov, tak nech mi netvrdí, že to ide bohužiaľ len so špeciálnym výstrojom. Keby moc chceli zariadili by to.

Na druhý deň sme si naplánovali opäť len jeden ponor keďže nás brali zas na tú lesnú cestu a znovu v ponuke tá istá lokalita. Tentokrát sme plávali na inej strane rieky, čo bolo trocha zaujímavejšie. V rieke je plno rakov. A sú tu aj rozmernejšie kusy. Mali sme šťastie aj na väčšiu mrenu. Na tomto ponore sme sa dostali v strede rieky do jedného vyhĺbeného údolia, čo bolo naozaj zvláštne a pekné. Voda tu mala hĺbku 10 m. Bol tu aj relatívne silný prúd. Po ponore nám ponúkali zas nejaké to šnorchlovanie,alebo potápanie so špeciálnym výstrojom za ďalší poplatok. Nezúčastnili sme sa toho.

Celkovo samozrejme neľutujem, že som tu bol,ale čakal som od toho viac a hlavne milší prístup majiteľa potápačského centra. Keď sem ešte prídem, pozisťujem či sa tu dá potápať okolo vodopádov aj bez potápačského centra. Keďže sa tu kúpali aj civilný ľudia, myslím si, že by sa to v pohode dalo.

V jeden deň večer sme navštívili hlavne kvôli reštaurácii mesto Linz. Večer čo sme nevedeli sa tu konala nejaká akcia, predstavenie na rieke a popri nej. Bol to zvláštny program plný svetelných a zvukových efektov. Bol tu nejaký tank, robot, kostra koňa, lietajúci obrovský vták, všetko vysvietené. Zabezpečovali to aj lode na rieke pohybom, čo je dosť náročné. Na druhý deň sme navštívili Traunsee, kde sme sa šli tiež najesť a tu zas len náhodou sme natrafili na letecké dni a tiež milión ľudí. Takmer sme nenašli voľné parkovisko. Celkovo to boli zaujímavé tri dni, odniesli sme si domov fajn zážitky.

Potápanie na Grüblsee (máj 2016)

Aj táto lokalita bola medzi dávnejšie plánovanými a konečne prišiel čas. Tento rok sa jazero čistilo, to znamená, že ho vypustili a kompletne očistili okraje a dno, aj atrakcie boli očistené. Práve preto sme čakali nejakú extra dobrú viditeľnosť. Aj majiteľka nám hovorila, že pred týždňom keď bola ona vo vode bola asi 25 m viditeľnosť, čo sa mi zdalo trocha prehnané. Bohužiaľ sa tak aj stalo. Keď sme dorazili ani z vrchu jazero nevyzeralo extra čisté. Po zaplatení vstupného sme dostali malé umelohmotné vajíčko (ako býva v kinder vajíčku) a tam bola strava pre pstruhov,ktorých sme mohli pod vodou kŕmiť.
Ako sme vošli do vody, hneď sa okolo nás zhromažďovali pstruhy. Po zanorení nás sprevádzali až k plošine, kde je zavesený aj žralok. Po rozbalení vajíčka začali neskutočne rýchlo žrať a plávali okolo nás ako divé. Chalan, ktorý mal rovnako žltú masku ako vajíčko,ho pstruh kusol do masky.
Po nakŕmení sme plávali popri atrakciách dozadu. Videli sme UFO sošky, rytiera, rôzne sošky z Egypta a pod. Po ceste sme stretli aj jesetera „albína“. Viditeľnosť nás sklamala. Nebolo vidieť viac ako 3-4 m. Čo je oproti 25 m, ktoré majiteľka tvrdila prehnané.
Ďalšia vec je, ktorá nás sklamala je jedlo. Hovorila, že má viac chutných jedál v ponuke. Keď sme však došli, mala akurát polievku a mrazenú pizzu. No bohužiaľ.
Druhý ponor som si bral kameru a natočil pstruhov. Boli medzi nimi aj sivone americké, ktoré sú zaujímavo sfarbené.

Našli sme aj iné atrakcie ako psa, korytnačku, sochu slobody, rúru,…
Počasie nám prialo asi pol dňa a druhý a tretí ponor sme sa potápali v daždivom počasí.
Tretí ponor bol najdlhší cez 70 minút. Zaujímavé bolo, že pstruhy sa držali len v prednej časti jazera. Vzadu sme ich nikdy nestretli. Samotná lokalita je v peknom prostredí,ale čo sa týka viditeľnosti, nebol som nadšený. Jazero je umelé, je to vlastne vybetónované dno a pokryté fóliou, podobne ako jazierka na dvore. Čiže ak niekto čaká prirodzené pekné prostredie s konármi, skalami, kameňmi a pod, tak na to môže zabudnúť.
Celkovo to bolo dobré, neľutujem, že som to videl, ale nie je isté, že sem budem chodiť častejšie.

Výletík na Attersee (máj 2016)

Na tejto lokalite sme boli už viackrát. Tentokrát sme došli opäť na dva dni,aby to nebolo moc únavné.
Hotel sme zarezervovali už dva mesiace pred príchodom. Našťastie hneď ráno sme si mohli veci odložiť na izbe takže hneď po krátkej prestávke z dlhej cesty sme šli na prvú lokalitu.(Ofen)
Plán bol hlboký ponor (pre mňa) a ostatní šli podľa kvalifikácie. Nebol som nikdy hlbšie so sidemount konfiguráciou ako 40 m a preto som to chcel skúsiť, keďže som absolvoval aj kurz tec sidemount.
Mal som ako väčšinou na technické ponory vzduch, EAN50 a kyslík.
Plán bol čln, odtiaľ dole ku stene a pomaličky hore. Tak sa aj stalo. Pomalé klesanie, trocha poupravenie fliaš pod vodou, svetla a pod. Narkóza začala asi v 45-50 metroch. Nebolo to nič vážne, takéto narkózy som zažil viackrát a presne som vedel, čo robím.
Ako aj pred dvoma rokmi pri potápaní do 86 m som zaregistroval mierny „free flow“ na automatike a tentokrát takisto.
Bolo to tiež s automatikami Apeks. Nebolo to nič vážne, iba mierne bublanie, trocha som nastavil nádychový odpor a prestalo to.
Trocha som sa cítil byť preťažený,ale nakoniec to bolo v poriadku. Dole bola veľmi pekná viditeľnosť, hore o čosi slabšia.
Po dosiahnutí max hĺbky 71 m som pomaly začal stúpať asi do 50 m odtiaľ som chvíľu plával ešte smerom na sošku Madony, ktorú som teraz nenašiel. Po nie moc dlhej dekompresii (asi 35 min) v relatívne príjemnej teplote vody (9 C) som vyliezol v poriadku. Jedna výhoda bola, že som bol so sidemount a nemusel som šľapať s dvojčaťom k autu,ale pekne som si odopol fľaše a trocha som využil členov „nepotápačov“ a fľaše mi odniesli k autu, začo im Ďakujem.

Po tomto ponore sme sa presunuli na lokalitu Wrack Dixi (chceli sme Twin Towers,ale bola tam rekonštrukcia steny a stroje mali na parkovisku). Tu už bolo naozaj horúco. Slnko doslova pražilo. Začal byť aj vietor a schody boli pod vodou, čiže som sa musel najskôr obliecť do obleku a potom odvláčiť fľaše. Opäť mi pomohli aj ostatní. Tu sme si pozreli člny napravo aj naľavo. Žiadne väčšie ryby neboli ani mieň. Po dvoch ponoroch sme sa vybrali naplniť fľaše, popritom sme si sadli do reštaurácie,ktorá je hneď pri plniarni. Po klasických „víneršnicloch“ sme šli na tretiu lokalitu. V pláne bol BMW Dixi, navigácia nás tam doviedla avšak ja som nejak zaparkoval asi 200 metrov pred touto lokalitou mysliac si, že sme už tu a boli sme na lokalite Wandl.
Tak sme si povedali, že ostaneme tu. Tu som sa aj tak nepotápal. Vlny boli už naozaj dosť veľké a pri kraji to vyzeralo na zlú viditeľnosť. Tu som si fľaše radšej pripol na seba hneď na lavičke a po schodoch som šiel dole s nimi. Dole nás však prekvapila celkom fajn viditeľnosť. Našli sme tu aj nejaký vrak auta v 17 m, bolo tu dosť veľa kmeňov, konárov, skaly a pod.
Neboli sme sklamaní. Na konci ponoru, keď sme našli rastliny s ikrami ostrieža, nás prekvapila obrovská šťuka, plávajúca kľudne oproti nám. Nenechala sa moc vyrušovať.

Po vyčerpávajúcom dni a po dobrej večeri v hoteli sme si šli pomaly ľahnúť a nabrať energiu na ďaľší deň.
Ráno o 8:00 sme sa naraňajkovali a pomaly vyrazili na prvý ponor. Lokalita bola Unterwasserwald. Bol som tu kedysi dávnejšie, preto som si to už moc nepamätal. Našli sme po niekoľkých minutách obrovské kmene. Je ich tu dosť veľa a sú od hĺbky asi 15 m až po cca 35 m. Videli sme konečne aj malého mieňa, ktorý vykúkal spod kmeňa.
Po ponore sme opäť šli naplniť fľaše a dali sme si ľahší obed,aj keď sme moc hladní ešte neboli. Druhý ponor sme plánovali na Weissenbacheinlauf, kde som tiež bol pred pár rokmi,ale v letnom období a voda bola vtedy kalná. Bol som zvedavý ako to bude vyzerať. Dobre som si pamätal, že je tu dosť veľa stromov. Momentálne sme tu videli aj húfy ostriežov a bolo ich dosť. V jednej časti boli aj trávnaté rastliny, konáre a ryby pokope a vytváralo to veľmi zaujímavý efekt. Pekné.
Tretí ponor sme sa presunuli asi o pár km ďaľej k BMW Dixi. Tu som sa rozhodol, že už ostanem vonku keďže už aj na druhom ponore pršalo,takisto som mal odšoférovať ešte 400 km domov, tak som ostal na brehu.
Hneď ako chalani vyliezli z vody sme sa pobalili a vyštartovali na dlhú únavnú cestu. Samozrejme víkend bol plný zážitkov a opäť sme získali nové skúsenosti v oblasti potápania.

Ponor do 86 m hĺbky so vzduchom (Attersee február 2014)

Plánovali sme sem prísť v zimnom období,aby som natočil a nafotil atrakcie,ktoré sa cez leto nedajú kvôli špinavej vode v menších hĺbkach. Nedávno som si zakúpil púzdro na GoPro 3 + do 150 m, tak som si povedal, že musím natočiť nejaké video aj z hlbšej časti jazera. Mal som na pláne hneď prvý deň, že spravím ten hlbší ponor a potom ostatné urobím plytšie. Došli sme na moju obľúbenú lokalitu, ktorú mnohí technickí potápači poznajú a to je Ofen. Je tu pekná stena a výhoda je, že netreba plávať dlho a ku stene sa dá dostať za pár minút. Všetko bolo ok, nachystané stage s EAN50 a čitým kyslíkom + 2 x 18 L dvojča a argónka 2 L. Kamera a svetlo odskúšané. Vo vode boli vlny tak to nebolo ľahké manipulovať naraz so stage, kamerou a plutvami, ale nikto nepovedal, že to bude ľahké. Mal som na sebe aj plienky,ktoré som začal nedávno používať.

Mnohí si myslia,že tento ponor mal trvať extrémne dlho, vôbec nie, mal som byť len krátku dobu v hĺbke. Keď som mal všetko na sebe pomaly som začal plávať smerom na čln v 6 m, po ceste som sa hrajkal so svetlom na kamere a nastavoval uhol svietenia. Pomaly som sa dostával hlbšie a hlbšie. Už v 45 m som cítil narkózu čo bolo u mňa čudné. Samozrejme voda bola chladná tak aj preto. Nakoniec asi v 10.-tej minúte som sa dostal do hĺbky 86 m, kde som si všimol dve menšie ryby. Nevedel som po ponore či to bola len halucinácia alebo tam naozaj boli ryby, ale na záberoch som si pozrel, že ryby tam naozaj boli. To čo som si všimol v hĺbke bolo minimálny „free flow“ z automatiky. Trocha som pootočil kolečkom na Venturiho efekt a potom to prestalo. Cítil som narkózu a minimálne sluchové halucinácie. Pravdepodobne som aj rozmýšľal keď som zapol kameru,natočil video a potom ju vypol. Pomaly som začal so stúpaním, plával som popri stene a ako som stúpal pomaly sa narkóza začala strácať už aj v hĺbkach okolo 60 m. Urobil som niekoľko „deepstop“- ov a potom som začal s dekompresiou od 21 m s EAN50 asi 15 minút a neskôr od 6 m s kyslíkom takisto 15 minút. Ponor netrval ani viac ani menej ako 62 minút.

Po ponore som sa cítil veľmi dobre, v aute som mal nachystaný DAN kufrík a 10 L fľašu kyslíku na prvú pomoc v prípade núdze,ale našťastie som to nepotreboval. Po ponore sme sa šli dobre najesť, čo iné ako wienerschnitzel so zemiakmi za 19 € (keby som vedel, že stojí toľko, tak si ho aj vychutnám). Všetko bolo v poriadku, po niekoľkých hodinách som bol opäť vo vode.

Grüner see (máj-jún 2008)

Už dosť dlho sme sa chystali na túto lokalitu a konečne sa nám to podarilo. Po príchode na parkovisko sme sa rozhodli obzrieť si jazero dookola. Keď sme ho uvideli, neverili sme vlastným očiam, krásne modrastá voda, dalo sa vidieť dno, všetky detaily. Neskutočné. Obišli sme cca za hodinu celé jazero. Potom sme sa nemohli dočkať kedy sa hodíme do tej krásnej vody. Rýchlo sme sa naobliekali, bolo veľmi teplo,ale museli sme sa obliecť do sucháčov. Potom nasledovalo 50-70 m trápenie, prejsť s plnou výstrojou k jazeru, do mierneho kopca. Pred nami už bolo dosť veľa potápačov. Ako sme sa zanorili očarila nás neskutočne čistá voda a super viditeľnosť aj napriek tomu, že tam bolo veľa potápačov. Boli sme na tomto mieste 2 krát za mesiac, ale stálo to zato, spravili sme 7 ponorov. Čím ďalej sme sa tu potápali, tým viac miest sme tu objavili a voda neustále stúpala a zaplavovala turistické chodníky, cestičky, most, lavičky, lúky a pod. Ponor na tejto lokalite stojí naozaj zato, miestami keď idete medzi prvými do vody, vás čaká 50 m viditeľnosť aj v tom prípade ak slnko nesvieti. Potápal som sa v mori na rôznych miestach, ale ani tam takáto viditeľnosť nebola. Rýb tu nie je veľa, žije tu Pstruh dúhový. Je to super pocit plávať nad lúkami, nad cestičkami, pri lavičkách, moste, stromoch, kde pred nami chodili turisti. Je to naozaj nezabudnuteľný zážitok. Pri pohľade smerom ku hladine vidíte Alpy, ktoré jazero obopínajú. Vždy keď sme prišli domov, rozmýšľal som len nad tým ako a kedy sa sem opäť môžem vrátiť. Už viem, že sem budem chodiť každý rok.

Potápanie Traunfall (september 2018)

Minulý rok som sem plánoval prísť,ale všetko bolo obsadené. Dostali sme termín na september v tomto roku. Po príchode sme sa ubytovali, čo bolo naozaj pekné. Z troch ľudí takmer nikto nehovoril po anglicky, najmenej hovoril majiteľ čo je smutné. Nevieš po nemecky tvoj problém. Ráno mala prísť baba,ktorá mala hovoriť po anglicky dobre. Mali sme briefing o 9:00. Predtým sme si vybalili veci, ktoré sme nevedeli kam presne dávať,pretože nám to po anglicky nikto nepovedal. Už zložený výstroj sme si napakovali do dodávky, čo je nenormálne z hľadiska možnosti zničenia. Čo bolo pre nás trocha málo ideálne, že nás zobrali do lesa cez lesnú cestu na jedno miesto odkiaľ sme si veci museli ešte odniesť asi 60 m k vode odtiaľ do vody a jedna verzia bola plávať dole prúdom a vyliezť na jednom určenom bode a odtiaľ sa vrátiť pešo niekoľko sto metrov alebo druhá verzia otočiť sa pri danom mieste a plávať hore prúdom a opäť sa vynoriť na mieste vstupu. Kráčať pár sto metrov už len s 10 kg foťákom asi nikto nebude chcieť + s výstrojom a plávať proti prúdu…Po ponore sme im mali zavolať, že sme vyliezli a prišli pre nás. Bolo tu už potom dosť potápačov, čo sa mi vôbec nepáčilo. Samozrejme zobrali cca 6 potápačov naraz v dodávke, výstroj nahádzaný pre 6 ľudí len tak a cez skackajúcu lesnú cestu späť, čo je dosť choré a neprofesionálne.

Druhý ponor sme už v ten deň nerobili,ale mohli sme ísť šnorchľovať okolo vodopádov a kúsok smerom dole po prúde. Nechcelo sa mi šnorchľovať, ale predsa som sa na to dal. Samozrejme od základne sme tam šľapali pešo v sucháčoch s plutvami v ruke. Mali sme skočiť zo 4 metrovej výšky. Mal som so sebou GoPro pretože s veľkým foťákom by som to neriskoval. V pohode som skočil, bol to zvláštny pocit. Keď všetci naskákali do vody pomaly sme začali plávať k vodopádom. Bola tu naozaj krásna viditeľnosť a mnoho rýb, hlavne pstruhov. Preplávali sme aj cez dosť drsné prúdy, cez skaly vo veľmi plytkej vode. Miestami sme nič nevideli od bublín, ktoré sa vytvárali od prúdu vody na skalách. Niečo ako rafting avšak bez člna. Bolo to naozaj pekné. Čo som nechápal, že tam boli aj potápači so žaketmi a monofľašou. Keď som sa pýtal našej sprievodkyni či sa tu dá potápať tak sa na všeličo vyhovárala a hovorila, že by sa dalo ,ale treba špeciálny výstroj a podobné trápne výhovorky. Keď vidím na vlastné oči potápača s bežným výstrojom a takisto plno fotiek na nete okolo vodopádov, tak nech mi netvrdí, že to ide bohužiaľ len so špeciálnym výstrojom. Keby moc chceli zariadili by to.

Na druhý deň sme si naplánovali opäť len jeden ponor keďže nás brali zas na tú lesnú cestu a znovu v ponuke tá istá lokalita. Tentokrát sme plávali na inej strane rieky, čo bolo trocha zaujímavejšie. V rieke je plno rakov. A sú tu aj rozmernejšie kusy. Mali sme šťastie aj na väčšiu mrenu. Na tomto ponore sme sa dostali v strede rieky do jedného vyhĺbeného údolia, čo bolo naozaj zvláštne a pekné. Voda tu mala hĺbku 10 m. Bol tu aj relatívne silný prúd. Po ponore nám ponúkali zas nejaké to šnorchlovanie,alebo potápanie so špeciálnym výstrojom za ďalší poplatok. Nezúčastnili sme sa toho.

Celkovo samozrejme neľutujem, že som tu bol,ale čakal som od toho viac a hlavne milší prístup majiteľa potápačského centra. Keď sem ešte prídem, pozisťujem či sa tu dá potápať okolo vodopádov aj bez potápačského centra. Keďže sa tu kúpali aj civilný ľudia, myslím si, že by sa to v pohode dalo.

V jeden deň večer sme navštívili hlavne kvôli reštaurácii mesto Linz. Večer čo sme nevedeli sa tu konala nejaká akcia, predstavenie na rieke a popri nej. Bol to zvláštny program plný svetelných a zvukových efektov. Bol tu nejaký tank, robot, kostra koňa, lietajúci obrovský vták, všetko vysvietené. Zabezpečovali to aj lode na rieke pohybom, čo je dosť náročné. Na druhý deň sme navštívili Traunsee, kde sme sa šli tiež najesť a tu zas len náhodou sme natrafili na letecké dni a tiež milión ľudí. Takmer sme nenašli voľné parkovisko. Celkovo to boli zaujímavé tri dni, odniesli sme si domov fajn zážitky.

Potápanie na Grüblsee (máj 2016)

Aj táto lokalita bola medzi dávnejšie plánovanými a konečne prišiel čas. Tento rok sa jazero čistilo, to znamená, že ho vypustili a kompletne očistili okraje a dno, aj atrakcie boli očistené. Práve preto sme čakali nejakú extra dobrú viditeľnosť. Aj majiteľka nám hovorila, že pred týždňom keď bola ona vo vode bola asi 25 m viditeľnosť, čo sa mi zdalo trocha prehnané. Bohužiaľ sa tak aj stalo. Keď sme dorazili ani z vrchu jazero nevyzeralo extra čisté. Po zaplatení vstupného sme dostali malé umelohmotné vajíčko (ako býva v kinder vajíčku) a tam bola strava pre pstruhov,ktorých sme mohli pod vodou kŕmiť.
Ako sme vošli do vody, hneď sa okolo nás zhromažďovali pstruhy. Po zanorení nás sprevádzali až k plošine, kde je zavesený aj žralok. Po rozbalení vajíčka začali neskutočne rýchlo žrať a plávali okolo nás ako divé. Chalan, ktorý mal rovnako žltú masku ako vajíčko,ho pstruh kusol do masky.
Po nakŕmení sme plávali popri atrakciách dozadu. Videli sme UFO sošky, rytiera, rôzne sošky z Egypta a pod. Po ceste sme stretli aj jesetera „albína“. Viditeľnosť nás sklamala. Nebolo vidieť viac ako 3-4 m. Čo je oproti 25 m, ktoré majiteľka tvrdila prehnané.
Ďalšia vec je, ktorá nás sklamala je jedlo. Hovorila, že má viac chutných jedál v ponuke. Keď sme však došli, mala akurát polievku a mrazenú pizzu. No bohužiaľ.
Druhý ponor som si bral kameru a natočil pstruhov. Boli medzi nimi aj sivone americké, ktoré sú zaujímavo sfarbené.

Našli sme aj iné atrakcie ako psa, korytnačku, sochu slobody, rúru,…
Počasie nám prialo asi pol dňa a druhý a tretí ponor sme sa potápali v daždivom počasí.
Tretí ponor bol najdlhší cez 70 minút. Zaujímavé bolo, že pstruhy sa držali len v prednej časti jazera. Vzadu sme ich nikdy nestretli. Samotná lokalita je v peknom prostredí,ale čo sa týka viditeľnosti, nebol som nadšený. Jazero je umelé, je to vlastne vybetónované dno a pokryté fóliou, podobne ako jazierka na dvore. Čiže ak niekto čaká prirodzené pekné prostredie s konármi, skalami, kameňmi a pod, tak na to môže zabudnúť.
Celkovo to bolo dobré, neľutujem, že som to videl, ale nie je isté, že sem budem chodiť častejšie.

Výletík na Attersee (máj 2016)

Na tejto lokalite sme boli už viackrát. Tentokrát sme došli opäť na dva dni,aby to nebolo moc únavné.
Hotel sme zarezervovali už dva mesiace pred príchodom. Našťastie hneď ráno sme si mohli veci odložiť na izbe takže hneď po krátkej prestávke z dlhej cesty sme šli na prvú lokalitu.(Ofen)
Plán bol hlboký ponor (pre mňa) a ostatní šli podľa kvalifikácie. Nebol som nikdy hlbšie so sidemount konfiguráciou ako 40 m a preto som to chcel skúsiť, keďže som absolvoval aj kurz tec sidemount.
Mal som ako väčšinou na technické ponory vzduch, EAN50 a kyslík.
Plán bol čln, odtiaľ dole ku stene a pomaličky hore. Tak sa aj stalo. Pomalé klesanie, trocha poupravenie fliaš pod vodou, svetla a pod. Narkóza začala asi v 45-50 metroch. Nebolo to nič vážne, takéto narkózy som zažil viackrát a presne som vedel, čo robím.
Ako aj pred dvoma rokmi pri potápaní do 86 m som zaregistroval mierny „free flow“ na automatike a tentokrát takisto.
Bolo to tiež s automatikami Apeks. Nebolo to nič vážne, iba mierne bublanie, trocha som nastavil nádychový odpor a prestalo to.
Trocha som sa cítil byť preťažený,ale nakoniec to bolo v poriadku. Dole bola veľmi pekná viditeľnosť, hore o čosi slabšia.
Po dosiahnutí max hĺbky 71 m som pomaly začal stúpať asi do 50 m odtiaľ som chvíľu plával ešte smerom na sošku Madony, ktorú som teraz nenašiel. Po nie moc dlhej dekompresii (asi 35 min) v relatívne príjemnej teplote vody (9 C) som vyliezol v poriadku. Jedna výhoda bola, že som bol so sidemount a nemusel som šľapať s dvojčaťom k autu,ale pekne som si odopol fľaše a trocha som využil členov „nepotápačov“ a fľaše mi odniesli k autu, začo im Ďakujem.

Po tomto ponore sme sa presunuli na lokalitu Wrack Dixi (chceli sme Twin Towers,ale bola tam rekonštrukcia steny a stroje mali na parkovisku). Tu už bolo naozaj horúco. Slnko doslova pražilo. Začal byť aj vietor a schody boli pod vodou, čiže som sa musel najskôr obliecť do obleku a potom odvláčiť fľaše. Opäť mi pomohli aj ostatní. Tu sme si pozreli člny napravo aj naľavo. Žiadne väčšie ryby neboli ani mieň. Po dvoch ponoroch sme sa vybrali naplniť fľaše, popritom sme si sadli do reštaurácie,ktorá je hneď pri plniarni. Po klasických „víneršnicloch“ sme šli na tretiu lokalitu. V pláne bol BMW Dixi, navigácia nás tam doviedla avšak ja som nejak zaparkoval asi 200 metrov pred touto lokalitou mysliac si, že sme už tu a boli sme na lokalite Wandl.
Tak sme si povedali, že ostaneme tu. Tu som sa aj tak nepotápal. Vlny boli už naozaj dosť veľké a pri kraji to vyzeralo na zlú viditeľnosť. Tu som si fľaše radšej pripol na seba hneď na lavičke a po schodoch som šiel dole s nimi. Dole nás však prekvapila celkom fajn viditeľnosť. Našli sme tu aj nejaký vrak auta v 17 m, bolo tu dosť veľa kmeňov, konárov, skaly a pod.
Neboli sme sklamaní. Na konci ponoru, keď sme našli rastliny s ikrami ostrieža, nás prekvapila obrovská šťuka, plávajúca kľudne oproti nám. Nenechala sa moc vyrušovať.

Po vyčerpávajúcom dni a po dobrej večeri v hoteli sme si šli pomaly ľahnúť a nabrať energiu na ďaľší deň.
Ráno o 8:00 sme sa naraňajkovali a pomaly vyrazili na prvý ponor. Lokalita bola Unterwasserwald. Bol som tu kedysi dávnejšie, preto som si to už moc nepamätal. Našli sme po niekoľkých minutách obrovské kmene. Je ich tu dosť veľa a sú od hĺbky asi 15 m až po cca 35 m. Videli sme konečne aj malého mieňa, ktorý vykúkal spod kmeňa.
Po ponore sme opäť šli naplniť fľaše a dali sme si ľahší obed,aj keď sme moc hladní ešte neboli. Druhý ponor sme plánovali na Weissenbacheinlauf, kde som tiež bol pred pár rokmi,ale v letnom období a voda bola vtedy kalná. Bol som zvedavý ako to bude vyzerať. Dobre som si pamätal, že je tu dosť veľa stromov. Momentálne sme tu videli aj húfy ostriežov a bolo ich dosť. V jednej časti boli aj trávnaté rastliny, konáre a ryby pokope a vytváralo to veľmi zaujímavý efekt. Pekné.
Tretí ponor sme sa presunuli asi o pár km ďaľej k BMW Dixi. Tu som sa rozhodol, že už ostanem vonku keďže už aj na druhom ponore pršalo,takisto som mal odšoférovať ešte 400 km domov, tak som ostal na brehu.
Hneď ako chalani vyliezli z vody sme sa pobalili a vyštartovali na dlhú únavnú cestu. Samozrejme víkend bol plný zážitkov a opäť sme získali nové skúsenosti v oblasti potápania.

Ponor do 86 m hĺbky so vzduchom (Attersee február 2014)

Plánovali sme sem prísť v zimnom období,aby som natočil a nafotil atrakcie,ktoré sa cez leto nedajú kvôli špinavej vode v menších hĺbkach. Nedávno som si zakúpil púzdro na GoPro 3 + do 150 m, tak som si povedal, že musím natočiť nejaké video aj z hlbšej časti jazera. Mal som na pláne hneď prvý deň, že spravím ten hlbší ponor a potom ostatné urobím plytšie. Došli sme na moju obľúbenú lokalitu, ktorú mnohí technickí potápači poznajú a to je Ofen. Je tu pekná stena a výhoda je, že netreba plávať dlho a ku stene sa dá dostať za pár minút. Všetko bolo ok, nachystané stage s EAN50 a čitým kyslíkom + 2 x 18 L dvojča a argónka 2 L. Kamera a svetlo odskúšané. Vo vode boli vlny tak to nebolo ľahké manipulovať naraz so stage, kamerou a plutvami, ale nikto nepovedal, že to bude ľahké. Mal som na sebe aj plienky,ktoré som začal nedávno používať.

Mnohí si myslia,že tento ponor mal trvať extrémne dlho, vôbec nie, mal som byť len krátku dobu v hĺbke. Keď som mal všetko na sebe pomaly som začal plávať smerom na čln v 6 m, po ceste som sa hrajkal so svetlom na kamere a nastavoval uhol svietenia. Pomaly som sa dostával hlbšie a hlbšie. Už v 45 m som cítil narkózu čo bolo u mňa čudné. Samozrejme voda bola chladná tak aj preto. Nakoniec asi v 10.-tej minúte som sa dostal do hĺbky 86 m, kde som si všimol dve menšie ryby. Nevedel som po ponore či to bola len halucinácia alebo tam naozaj boli ryby, ale na záberoch som si pozrel, že ryby tam naozaj boli. To čo som si všimol v hĺbke bolo minimálny „free flow“ z automatiky. Trocha som pootočil kolečkom na Venturiho efekt a potom to prestalo. Cítil som narkózu a minimálne sluchové halucinácie. Pravdepodobne som aj rozmýšľal keď som zapol kameru,natočil video a potom ju vypol. Pomaly som začal so stúpaním, plával som popri stene a ako som stúpal pomaly sa narkóza začala strácať už aj v hĺbkach okolo 60 m. Urobil som niekoľko „deepstop“- ov a potom som začal s dekompresiou od 21 m s EAN50 asi 15 minút a neskôr od 6 m s kyslíkom takisto 15 minút. Ponor netrval ani viac ani menej ako 62 minút.

Po ponore som sa cítil veľmi dobre, v aute som mal nachystaný DAN kufrík a 10 L fľašu kyslíku na prvú pomoc v prípade núdze,ale našťastie som to nepotreboval. Po ponore sme sa šli dobre najesť, čo iné ako wienerschnitzel so zemiakmi za 19 € (keby som vedel, že stojí toľko, tak si ho aj vychutnám). Všetko bolo v poriadku, po niekoľkých hodinách som bol opäť vo vode.

Grüner see (máj-jún 2008)

Už dosť dlho sme sa chystali na túto lokalitu a konečne sa nám to podarilo. Po príchode na parkovisko sme sa rozhodli obzrieť si jazero dookola. Keď sme ho uvideli, neverili sme vlastným očiam, krásne modrastá voda, dalo sa vidieť dno, všetky detaily. Neskutočné. Obišli sme cca za hodinu celé jazero. Potom sme sa nemohli dočkať kedy sa hodíme do tej krásnej vody. Rýchlo sme sa naobliekali, bolo veľmi teplo,ale museli sme sa obliecť do sucháčov. Potom nasledovalo 50-70 m trápenie, prejsť s plnou výstrojou k jazeru, do mierneho kopca. Pred nami už bolo dosť veľa potápačov. Ako sme sa zanorili očarila nás neskutočne čistá voda a super viditeľnosť aj napriek tomu, že tam bolo veľa potápačov. Boli sme na tomto mieste 2 krát za mesiac, ale stálo to zato, spravili sme 7 ponorov. Čím ďalej sme sa tu potápali, tým viac miest sme tu objavili a voda neustále stúpala a zaplavovala turistické chodníky, cestičky, most, lavičky, lúky a pod. Ponor na tejto lokalite stojí naozaj zato, miestami keď idete medzi prvými do vody, vás čaká 50 m viditeľnosť aj v tom prípade ak slnko nesvieti. Potápal som sa v mori na rôznych miestach, ale ani tam takáto viditeľnosť nebola. Rýb tu nie je veľa, žije tu Pstruh dúhový. Je to super pocit plávať nad lúkami, nad cestičkami, pri lavičkách, moste, stromoch, kde pred nami chodili turisti. Je to naozaj nezabudnuteľný zážitok. Pri pohľade smerom ku hladine vidíte Alpy, ktoré jazero obopínajú. Vždy keď sme prišli domov, rozmýšľal som len nad tým ako a kedy sa sem opäť môžem vrátiť. Už viem, že sem budem chodiť každý rok.